Historické pamiatky Bojníc
Kostol sv. Martina
Dejiny farnosti Bojnice
Dejiny farnosti Bojnice boli vo svojich počiatkoch úzko späté s vývojom samotnej sídelnej jednotky Bojnice, ktorá už od obdobia praveku bola významná tým, že sa tu sústreďovalo osídlenie a v priebehu stáročí sa z Bojníc vyvinula strážna osada, ktorá v období 8. - 9. storočia dostala podobu hradného špánstva - centra vojenskej obrany občín, administratívneho, výrobného, obchodného i náboženského života obyvateľstva. V 11. storočí sa oblasť hornej Nitry, v ktorej sa Bojnice nachádzajú, postupne stala súčasťou Uhorského kráľovstva, a práve Bojnice v tomto procese začleňovania sa do tohto štátneho útvaru zohrali významnú úlohu ako centrum tamojších kráľovských majetkov. Koncom 11. storočia bol v Bojniciach postavený nový kráľovský hrad, prípadne bolo upravené staršie slovanské hradisko.
Na takýchto kráľovských hradoch, akým boli aj Bojnice, sa vytvárali centrá tzv. hradských fár, čo vlastne znamenalo ustálenie cirkevnej správy na kráľovských hradoch. V Bojniciach existovala hradská fara a hradský kostol, ktorý bol strediskom náboženského života vo svojom hradskom obvode. Horná Nitra bola organizačne začlenená do Nitrianskeho archidiakonátu, ktorý bol súčasťou Ostrihomského arcibiskupstva. V 2. polovici 12. storočia už však Nitriansky archidiakonát bol pravdepodobne rozšírený o Bojnický a Turčiansky vicearchidiakonát.
V 1. polovici 13. storočia existoval v Bojniciach už samostatný vicearchidiakonátny kostol, ktorý sa stal zo stavebného hľadiska základom pre vytvorenie pôdorysu osi dnešného námestia. Najnovšie archeologické nálezy z roku 2003 však dokazujú, že tento kostol stál už v polovici 12. storočia. V priestore tohto starého kostola bol dostavaný v rokoch 1370 - 1380 nový, zasvätený sv. Martinovi. Až do konca 14. storočia patrili k bojnickej fare aj okolité dediny Dubnica, Kanianka, Lazany, Poruba, Malinová, Chvojnica, Nitrianske Pravno, Nedožery, Brezany, Tužina a Kľačno. Hoci sa niektoré z týchto lokalít v stredoveku stali samostatnými farnosťami, bojnický farár si stále na nich uplatňoval právo na odvedenie jednej šestnástiny cirkevného desiatku. Ak tieto farnosti nechceli túto časť desiatku odvádzať, museli zaň zaplatiť finančnú náhradu, čo viedlo k mnohým sporom ešte aj v 15. storočí. V roku 1479 bolo založené oltárnictvo sv. Antona pustovníka pri bojnickej fare, pričom Albert a Imrich, synovia Jána Nofriho, mu darovali obec Lazany. Týmto nadobudnutím pozemkového vlastníctva bojnická fara získala postavenie zemepána, ktoré jej bolo potvrdené aj v roku 1484 kráľom Matejom.
Do cirkevných dejín neraz vstupovali aj osobnosti hospodárskeho a politického života, a bolo to tak aj v období reformácie v 16. storočí. Bojnické panstvo dostali do vlastníctva Turzovci, ktorí boli silnými prívržencami evanjelického náboženstva, a tak v zmysle zásady "čie panstvo, toho náboženstvo" posilnili postavenie evanjelikov aj v oblasti hornej Nitry, ktoré sa udržalo až do smrti Stanislava Turzu II. a následného príchodu nových bojnických zemepánov Pálfiovcov v 17. storočí, ktorí sa pričinili o opätovnú prevahu katolíckeho náboženstva na Bojnickom panstve. Z organizačného hľadiska evanjelickej cirkvi Bojnice boli súčasťou Bojnického seniorátu, ktorý zahŕňal 15 cirkví a 24 filiálok. Pôsobilo tu spolu 10 seniorov, konkrétne v Bojniciach účinkovalo 12 farárov a prepoštov, 7 kaplánov a 9 rektorov. Izák Abrahamides - Hrochotský, farár a prepošt, bol zvolený aj za superintendenta, pretože Bojnice sa po roku 1610 stali sídlom superintendencie. Pozostalá vdova po Stanislavovi Turzovi II. Rozina Listius aj s deťmi už reformáciu zavrhla a prestúpila do katolíckej cirkvi. Stalo sa tak po smrti superintendenta Bazila Fábryho v roku 1630 a sídlo superintendencie bolo z Bojníc preložené do Čachtíc. V Bojniciach pôsobili okrem Izáka Abrahamidesa a Bazila Fábryho medzi rokmi 1610 - 1630 ešte dvaja superintendenti Mikuláš Fidicius a Ondrej Diosy.
Pavol Pálfi vyhnal z Bojníc posledného evanjelického farára Jána Vranku a na jeho miesto dosadil Tomáša Belania, kanonika Bratislavskej kapituly. V roku 1662 nastúpil v Bojniciach za farára Ján Alexej Turkovič, a v čase jeho pôsobenia je známe, že na území bojnickej farnosti už neboli žiadni obyvatelia vyznávajúci evanjelické náboženstvo. Pálfiovci sa významne podieľali aj na stavebných aktivitách sakrálnych objektov. Pavol Pálfi nechal postaviť na kostole štvorhrannú vežu s malou ochodzou vo výške posledného poschodia, zakončenou cibuľovitou strechou. Z tohto obdobia pochádza aj veľký drevený chór s drevenými vyrezávanými sochami pod ním. Na bojnickom hrade bola postavená hradná kaplnka zasvätená sv. Jánovi Kapistránskemu.
Mnoho cenných informácií o stave Bojnickej farnosti sa môžeme dozvedieť z tzv. kanonických vizitácií, schematizmov Banskobystrickej diecézy, do ktorej bola Bojnická farnosť včlenená v roku 1776, cirkevných matrík, ktoré sú zachované od roku 1668, a Historie domus, do ktorej správcovia farnosti zapisovali všetky dôležité momenty zo života farnosti a zlomové historické udalosti. Vieme napríklad, že v 1. polovici 18. storočia bol bojnický kostol v dobrom stave, vybielený, pekne vymurovaný, v interiéri s klenbami. Ako už bolo spomenuté vyššie, o jeho reštaurovanie sa pričinili najmä zemepáni Bojnického panstva Pálfiovci v 2. polovici 17. storočia, ktorí tak konali v spolupráci s vtedajším bojnickým prepoštom Jánom Alexejom Turkovičom. Z iniciatívy prepošta Jána Imricha Chilku bol kostol na začiatku 18. storočia posvätený. Mal vtedy 4 oltáre, na chóre sa nachádzal 10-registrový starý organ, na ktorom sa však kvôli jeho nezodpovedajúcemu technickému stavu nedalo hrávať, a tak ho dočasne nahradil 4-registrový pozitív, ktorý bol na chór farského kostola prinesený z Kaplnky sv. Michala. Vizitácia nám podáva ešte mnoho informácií o ostatnom zariadení kostola, o jeho exteriéri a najbližšom okolí, o príjmoch farnosti, samotného farára a dvoch kaplánov, o zámockej kaplnke, o úrode z pozemkov a lúk, ktoré obhospodarovala bojnická fara. Okrem farára a kaplánov farnosť mala ešte vlastného rektora kaplnky sv. Antona, ďalej rektora školy, ktorý bol zároveň i organistom, a volal sa Štefan Jabloncaj.
Prepošt Ján Imrich Chilko vykonal pre Bojnickú farnosť ešte ďalší významný skutok, a to ten, že v čase okolo roku 1727 (kedy Bojnické panstvo získali do dedičnej držby Mikuláš a Ján Pálfiovci, reprezentanti tzv. pezinskej vetvy rodu), dal všetky dokumenty, ktoré sa akýmkoľvek spôsobom svojím obsahom týkali farnosti Bojnice a bojnického oltárnictva a nachádzali sa v archíve Bratislavskej kapituly, hodnoverne prepísať a uložiť do farského archívu. V súvislosti s tradíciou, ktorá sa udržala dodnes, treba ešte spomenúť, že hody sa tu konávali nasledujúcu nedeľu po spomienke na sv. Marina (11. november).
Čo sa týka územného rozsahu Bojnickej farnosti, môžeme podotknúť toto: k farnosti (mater) prislúchali i viaceré filiálky, ktoré sa rozdeľovali podľa toho, či mali alebo nemali vlastný kostol. Medzi filiálky, ktoré boli bez vlastného kostola, sa zaraďovali Opatovce n/Nitrou, Kocurany, Horné a Dolné Šútovce, Dubnica a Kanianka. K filiálkam s vlastným kostolom patrili Lazany (Kostol sv. Barbory) a Poruba (Kostol sv. Mikuláša). Tento stav trval do konca 18. storočia, pretože v roku 1788 vznikla nová farnosť Lazany, ku ktorej boli pričlenené ako filiálky Poruba i Kanianka. Počet obyvateľov Bojnickej farnosti v 1. polovici 18. storočia vizitácia udáva nasledovne: v celej farnosti žilo vtedy 1858 obyvateľov, z ktorých bolo 5 nekatolíkov a 16 konvertitov. Z údajov, ktoré uvedieme nižšie, sa dozvieme, že počet obyvateľov celej farnosti v priebehu nasledujúceho storočia vzrástol len v malej miere. Tento zdanlivo malý prírastok je však len relatívny, pretože v neskorších obdobiach už do počtu obyvateľov farnosti nie sú zahŕňaní obyvatelia odčlenenej farnosti Lazany a jej filiálok.
V 18. a 19. storočí boli prevádzané významné stavebné aktivity, ktoré sa týkali cirkevných stavebných objektov. V rokoch 1724 - 1746 bola prestavaná budova fary v barokovom slohu, vystavala sa vstupná brána na faru (1740, 1746), z pôvodnej renesančnej vstupnej brány na cintorín, pochádzajúcej zo 16. storočia, sa prestavala Kaplnka sv. Jána Nepomuckého (1731 - 1742), z pôvodnej pohrebnej Kaplnky sv. Žofie sa postavila Kaplnka sv. Michala archanjela v areáli cintorína obkolesujúceho farský kostol (1718), Kaplnka sv. Vendelína, ktorá je situovaná hlboko v horách (1774), bola postavená kaplnka v kúpeľoch (1797) a Kaplnka na Kalvárii zasvätená Bolestnej Panne Márii (1816).
Z konca 19. storočia územie Bojnickej farnosti sa vyvinulo tak, že k nemu isté položky pribudli. Materská fara Bojnice, v súlade s predchádzajúcim historickým vývojom, si zachovala pôsobnosť na filiálky Opatovce, Dubnicu, Kocurany, Horné a Dolné Šútovce, avšak počítali sa k jej územiu i Kúty - tam bol situovaný panský majer a mlyn, ďalej kúpele s kaplnkou a tamojší mlyn a lokalita Ukrniská, na ktorej bol postavený nový panský majer. Organizačne farnosť bola súčasťou vyššieho celku - Bojnického dištriktu, ktorý spadal pod územie Nitrianskeho ardchidiakonátu v rámci Banskobystrickej diecézy. Farský kostol okrem oltára veľkej hodnoty disponoval ešte viacerými vzácnymi predmetmi, ako boli napríklad kalichy. Veža kostola mala 4 zvony a jeden malý zvon sa nachádzal nad sanktuáriom. O obyvateľoch farnosti, o ktorých sme už vyššie podali krátku informáciu, spomenieme konkrétne ešte to, že v roku 1870 tu žilo 2132 katolíkov, 5 evanjelikov (v Bojniciach a Dubnici) a 54 židov (tí žili v malom počte vo všetkých sídlach farnosti okrem Kútov a Ukrnisiek). V nasledujúcich rokoch tento počet mierne kolísal, napríklad o šesť rokov neskôr bol celkový počet katolíkov vo farnosti o niečo nižší - 2097, ale zato evanjelikov pribudlo o dvoch (okrem Bojníc a Dubnice žili už aj v Opatovciach) a židov bolo 46, teda o 8 menej, ale jedinou lokalitou, kde sa nevyskytovali, boli už len Ukrniská.
Mnoho z cirkevných stavieb časom postupne chátralo, ale na začiatku 20. storočia sa o ich opätovné opravenie a zmodernizovanie zaslúžil najmä farár a prepošt Karol Anton Medvecký (1875 - 1937), ktorý okrem iného dal zaviesť aj elektrinu do farského kostola a farských budov. Krátky čas po skončení 1. svetovej vojny, v roku 1920, bola požehnaná ďalšia cirkevná stavba na území farnosti, a to kaplnka v Dolných Šútovciach. O rok neskôr kostol v Bojniciach získal od štátu skoro nový organ niekdajšieho kostola klarisiek v Bratislave, do ktorého bojnická cirkevná obec investovala viac ako 20 000 korún, a to na doplnenie zrekvirovaných píšťal, vyčistenie, rozobratie, transport a zloženie tohto hudobného nástroja. V roku 1986 bol do kostola nainštalovaný nový organ, pretože tento bol už rokmi zničený a jeho drevené píšťale boli napadnuté červotočou. Budova kostola a Kaplnka sv. Michala prešli generálnou rekonštrukciou v rokoch 1955 - 1959, ďalšie čiastkové stavebné a sanačné práce pokračovali aj v ďalších desaťročiach, ale stavebné práce významného a rozsiahlejšieho charakteru boli na kostole a jeho okolí vykonané nedávno, v rokoch 2003 - 2005, čo bolo spojené aj s podrobným archeologickým výskumom. V porovnaní s údajmi v kanonickej vizitácii z 18. storočia musíme konštatovať, že len v poslednom období, teda na rozhraní 20. a 21. storočia, pribudli do farnosti nové kostoly, čím jedinou dedinkou farnosti vo vtedajšom územnom poňatí, ktorá kostol nemala, sa stali Kocurany. V rokoch 1993 - 1998 pribudol Kostol sv. Michala archanjela v Opatovciach nad Nitrou, v rokoch 1998 - 2000 bol postavený Kostol Sedembolestnej Panny Márie v Dubnici a rok 2005 bol rokom realizácie stavby Kostola Dobrého pastiera v Šútovciach.
20. storočie bolo pre farnosť významné aj tým, že sa Bojnice stali sídlom dekanátu, ktorý sa odčlenil v roku 1999 z dekanátu Prievidza a pod ktorý spadá týchto 7 farností so svojimi filiálkami: Bojnice, Koš, Kanianka, Lazany, Nedožery-Brezany, Nitrianske Pravno, Tužina. Prvým dekanom sa stal miestny farár Mgr. František Havlík. Dekanát Bojnice je jedným zo 16 dekanátov, ktoré spolu patria do Banskobystrickej diecézy. Samotná farnosť Bojnice však bola umenšená o dve filiálky - Opatovce nad Nitrou a Kocurany, z ktorých Opatovce nad Nitrou sa stali v roku 2003 samostatnou farnosťou a Kocurany ich vlastnou filiálkou.
Pre úplnosť na záver uvedieme ešte zoznam správcov farnosti Bojnice, ktorého chronologické údaje sme získali z dostupných písomných prameňov.
zač. 15. stor. Peter, farár
1437 - Ladislav, farár
1464 - 1487 Michal Keberhard, farár
1488 - Peter Poleczy, farár (od roku 1485 rektor Bojnického oltárnictva)
1569 - Peter Szuchini, farár
pol. 16. stor. Ján zo Satmáru, evanjelický farár a prepošt
pol. 16. stor. Gašpar Kapislanus, evanjelický farár a prepošt
2. pol. 16. stor. Jur Zapkovius, evanjelický farár a prepošt
2. pol. 16. stor. Ján Nosko, evanjelický farár a prepošt
2. pol. 16. stor. Pavel Vzanda, evanjelický farár a prepošt
1580 Adam Fábry, evanjelický farár a prepošt
1580 - 1590 Melicher Šupka, evanjelický farár a prepošt
1580 - 1598 Pavel Vranka, evanjelický farár a prepošt
1607 - 1621 Izák Abrahamides Hrochotský, evanjelický farár a prepošt
1623 - 1625 Mikuláš Fidicinis, evanjelický farár a prepošt
1625 - 1630 Bazil Fábry, evanjelický farár a prepošt
1630 - 1640 Tobiáš Benedikty, evanjelický farár a prepošt
1640 - Tomáš Belanius, farár
pol. 17. stor. Ján Cherlay, farár
pol. 17. stor. Ján Gersitz, farár
pol. 17. stor. Mikuláš Hunfalvy, farár
1662 - Ján Alexej Turkovič, farár
1692 - František Žilka, farár
1721 - Ján Imrich Chilko, farár
pol. 18. stor. Ladislav Majténi, farár
1779 - Ladislav Várady, farár
1794 - 1806 Ignác Veisz, farár
1806 - 1825 Ján Nepomuk Vegyveres, farár
1825 - 1831 Michal Fekete, farár
1833 - 1874 Jozef Majténi, farár
1877 - 1880 František Holécy, farár
1880 - 1882 Štefan Bursák, farár
1883 - 1901 Jozef Tomáškovič, farár
1901 - 1920 Alojz Rudnay, farár
1920 - 1937 Karol Anton Medvecký, farár
1938 - 1961 Lukáš Petráš, farár
1961 - 1980 Ladislav Šrot, farár
1980 - 1990 Pavol Kollár, farár
1990 - 1992 Jozef Šmál, farár
1992 - 1994 Jozef Repko, farár
1994 - 1995 Juraj Dubec, farár
1995 - 1997 Ján Obžera, farár
1996 - 1997 Štefan Barilla, administrátor
1997 - 2008 František Havlík, farár, dekan
2008 - Anton Eliaš, farár, dekan
Popri farároch pôsobiacich vo farnosti boli pomocníkmi v duchovnom vedení farnosti aj ich kapláni, z ktorých uvádzame tých, ktorí tu pôsobili v poslednom období:
1997 - 1998 Peter Maťko, kaplán
1997 - 1999 Ľuboš Volko, kaplán
1999 - 2001 Andrzej Pierwola, kaplán
2001 - 2002 Ondrej Spišiak, kaplán
2002 - 2003 Marek Martinkovič, kaplán
2003 - 2005 Jozef Meško, kaplán
2004 - 2014 Gerhard Glazer - Opitz, kaplán
2005 - 2008 Štefan Fábry, kaplán
2014 - 2017 Peter Ondrík, kaplán
2017 - František Veverka, kaplán
Zdroj : web fara Bojnice
Budova fary
Rajská záhrada
Kaplnka sv. Jána Nepomuckého
Kaplnka sv. Michala Archanjela
Lurdská kaplnka na žľabe
Kaplnka Vendelín
Bojnické zvesti - r. 2007 - č. 4
ZNÁME - NEZNÁME KAPLNKY
Utajená, ako sám vojak v poli, uprostred lesnej čistinky nad Bojnicami, stojí 233 ročná Kaplnka sv. Vendelína. Stráži lesnú cestu z Bojníc a z Autokempingu na Šutovské sedlo. Dohliada na čistinu a volá na pocestných aby si odpočinuli v jej tieni, alebo sa zohriali na slnku v mäkkej tráve. A hlavne - prekvapuje! Aspoň mňa iste. Kdeže sa tu vzala? Akoby vyrástla zo zeme, uprostred lesa a vytvorila si priestor na dýchanie. Veď okolo je len les, žiadne obydlie ani hlavná cesta, studnička či prameň, ktorý by strážila. Nie je to božia muka, ani kamenná socha či kríž, ktoré lemovali v minulosti cesty, udávali začiatok obce, či strážili rázcestia, vodný tok. Je to kaplnka v pravom slova zmysle, sakrálna stavba so štyrmi stenami, v interiéri s oltárom, prikrytá strechou s malou zvoničkou. A aby jej prekvapenie neostalo len v situovaní a v charaktere, je zasvätená zvláštnemu svätcovi - sv. Vendelínovi, patrónovi pastierov, sedliakov, dobytka a polí. Snáď aj preto, že lúky a pasienky okolo dávali dobrú pašu pre dobytok.
Kaplnku sv. Vendelína postavili na vrchu Skalica nad Bojnicami, ako píše Kováč v knihe Bojnice, v roku 1774. Kto? Nevieme. Historické pramene sú na informácie skúpe a obmedzujú sa poväčšine len na jednu vetu. Vznikla v období baroka v 18. storočí, kedy bola v Bojniciach prestavaná brána cintorína na kaplnku sv. Jána Nepomuckého, bola vystavaná vstupná brána na faru a v zámockom parku Stanetti umiestnil sochu Immaculaty na stĺpe. Sú to dôkazy náboženského cítenia, ktoré boli zavŕšené stavbou Kalvárie v roku 1815. Kaplnka sv. Vendelína neušla pozornosti ani pozorovateľom územia počas I. Jozefského vojenského mapovania v rokoch 1782-84 a je zaznačená aj v tejto historickej mape. Prečo práve svätý Vendelín? Možno keď si pripomenieme kto to bol, všetko do seba zapadne a zistíme, že ten, kto dal postaviť túto kaplnku, vedel, kde ju postaviť, aj prečo ju zasvätil práve sv. Vendelínovi.
Z knihy "Rok se svätými" na str. 546 sa dozvedáme, že život Vendelína je zložený hlavne z legiend. Podľa nich bol Vendelín syn škótskeho kráľa, ktorý sa narodil okolo roku 550. Vychovával ho biskup a aj pod jeho vplyvom sa 20 ročný Vendelín rozhodol podniknúť púť do Ríma, kde získal požehnanie od pápeža. Potom odišiel na sever do Trevíru, kde sa usadil ako pustovník. Aby si zarobil na živobytie, prijal službu pastiera u šľachtica. Legenda rozpráva, že rád chodieval s dobytkom ďaleko od pastvín až k vzdialenej hore. Šľachtic si myslel, že sa nestihne s dobytkom včas vrátiť späť a hneval sa na Vendelína. Ale on bol k večeru vždy načas späť. Šľachtic v ňom spoznal zvláštneho človeka, dovolil mu tam pásť a vystaval mu tam pustovňu, lebo vedel, že Vendelín tam rád rozjíma a modlí sa. Tu žil Vendelín v mieri a modlitbách. O zbožnom živote Vendelína sa dozvedeli mnísi z blízkeho kláštora v Tholey. Tí si ho zvolili za opáta a Vendelín ich voľbu prijal. V Kláštore Tholey aj zomrel okolo roku 617. Známa je legenda o Vendelínovom pohrebe. Mnísi pochovali Vendelína ako svojho opáta do hrobu. Nasledujúce ráno bolo ale jeho telo vonku a ležalo vedľa hrobu. Mnísi preto do káry s Vendelínovým telom zapriahli dva voly a nechali zvieratá, nech Vendelína zavedú kde chcú. Voly tiahli káru až na horu, kde pustovník predtým rád rozjímal a modlil sa. Tam ho preto pochovali. Z tohto miesta sa čoskoro stalo pútnické miesto a nad jeho hrobom vzniklo mesto St. Wendel nad Sárou. Sv. Vendelín patrí medzi veľmi obľúbené postavy svätcov a úctu poberá hlavne v Sársku kde pôsobil a bol pochovaný, v Bavorsku ako aj v Škótsku. Umelci ho zobrazujú hlavne ako pustovníka, pastiera či mnícha. Ako atribút máva pri seba pastiersku palicu, kapsu, ruženec, či knihu, lopatu, kyjak alebo aj korunu, lebo vzácne je zobrazovaný aj ako kráľovský syn. Aj keď sv. Vendelín nepatrí medzi klasických 14 pomocníkov v núdzi, bol k nim v niektorých oblastiach vždy počítaný, ako patrón pastierov, roľníkov a ochranca pred dobytčím morom.
Keď som si zistila tieto údaje, mám už aj ja trošku iný pohľad na túto milú stavbu a už ma jej situovanie toľko neprekvapuje. Kaplnka sv. Vendelína stojí na kopci nad Bojnicami. Teraz je síce zarastený mohutnými stromami, ale v minulosti tu stromy nerástli a toto predpolie Magury tvorili zväčša pasienky, možno len kde tu so skupinkou stromov. Tak aj táto kaplnka, ako neskôr aj Kalvária, boli voľne viditeľné z diaľky. Na lúkach sa pásol dobytok, mal tu dostatok potravy. Kaplnka sv. Vendelína je postavená aj v dostatočnej vzdialenosti od obce. Asi tak, ako Vendelín chodil pásť dobytok ďaleko pod horu, kde bolo ticho, pokoj. Celé okolie citlivému pozorovateľovi možno napovie, že by tu bol pekný kľudný priestor na modlitbu, rozjímanie, pre pustovňu. Možno by si toto miesto vybral aj sv. Vendelín. A tak práve táto kaplnka a práve tento svätec sem patrí, na toto miesto a stále ochraňuje tých, ktorí ho prosia o pomoc. Už sa síce na okolí nepreháňajú stáda dobytka v sprievode pastierov, už z kaplnky nevidno na roľníkov obrábajúcich polia v údolí pod kaplnkou, ale stále je tu pre pocestných a tých, ktorí sa tu zastavia a vnímajú silu tohto miesta.
Samotná kaplnka nie je veľká. Zmestí sa do nej len pár ľudí. Je to obdĺžniková, jednoduchá stavba s oblúkovým zakončením - apsidou. Steny kaplnky držia valenú klenbu, ktorou je zaklenutá. Nika s konchou v závere vytvára miesto pre oltár, z ktorého ostala len murovaná podnož. Oltár aj zariadenie kaplnky sa v kaplnke nezachovali, iba obraz sv. Vendelína je bezpečne uložený a chránený pred odcudzením. Je na ňom zobrazený sv. Vendelín ako pastier s lopatou (rýľom) v ruke a s dobytkom naokolo. Nad ním je na kopci namaľovaná kaplnka. Je to novšia maľba, trochu ľudová, ale vhodne dotvárala interiér tejto kaplnky. Úctu k svätcovi a k posvätnosti miesta však doteraz môžeme vidieť v kvetoch, ktoré niekto umiestňuje do kaplnky. Fasády kaplnky nesú znaky starnutia a vplyvov počasia, ale stále si zachovali krásny plastický výzor jemne nerovných stien, modelovaných rukami majstrov tak, aby na nich lúče slnka vytvárali jemné tiene. Sú zakončené stupňovitou členitou podstrešnou rímsou, nad ktorou je sedlová strecha pokrytá plechom. Malá zvonička za štítom hlavnej fasády vytvára dominujúci prvok kaplnky. Je zakončená kužeľovitou strechou na vrchu s guľou a krížom. Nezachovali sa už jej zvukové otvory, celá je oplechovaná. Bočné steny kaplnky nemajú okná. Svetlo do interiéru prichádza cez dvere, ktoré tvorí mreža. Nad pravouhlým otvorom vstupu, je v konkávno - konvexne poprehýbanom barokovom štíte pravouhlá nika, ktorá nás núti uvažovať, čo v nej bolo umiestnené. Mohol to byť obraz, reliéf, soška svätca, alebo tabuľa s nápisom...
Je to krásna stavba, ktorá dúfam ešte dlhé veky bude nadchýnať výletníkov a dávať im pocit kľudu, bezpečia, či útechy. A tak keď pôjdete okolo tejto kaplnky, spomeňte si na pastierov, čo pásavali stáda dobytka na lúkach v okolí kaplnky sv. Vendelína nad Bojnicami, ktorí prosili o ochranu pred dobytčím morom toho najpovolanejšieho svätca, sv. Vendelína.
- Ing. arch. Lívia Blahová, KPÚ TN, prac. PD -
Socha Panny Márie pod zámkom
Božia muka na Čampurke
Stlp na Školskej ulici
Prepoštská jaskyňa
Bojnické zvesti - r. 2007 - č. 5
PREPOŠTSKÁ JASKYŇA S OCHRANNÝM PÁSMOM
Prepoštská jaskyňa je jedným z unikátov, ktoré naše mesto ponúka návštevníkom - turistom i vedeckým pracovníkom. Výskumy, ktoré sa v priestoroch jaskyne i jej okolí uskutočnili v minulosti potvrdili, že táto lokalita bola osídlená už v strednej dobe kamennej. Človek neandertálskeho typu si tu vybudoval svoje trvalé sídlo, čo je doložené viac ako tromi tisíckami nájdených artefaktov kamenných predmetov a kostí prehistorických cicavcov a vtákov. Množstvom a skladbou nálezov sa jaskyňa stala jednou z najvýznamnejších lokalít svojho druhu v strednej Európe. V roku 1964 bola 8 m dlhá jaskyňa vyhlásená za chránenú prírodnú pamiatku, v roku 1977 prekategorizovaná na chránený prírodný výtvor. V súčasnosti je národnou prírodnou pamiatkou, čím sa zaradila medzi najvýznamnejšie pamiatky na Slovensku. V minulom roku správca jaskyne - Správa slovenských jaskýň v Liptovskom Mikuláši - realizoval postavenie palisádovej ohrady. Zámer jaskyniarov je, aby priestor jaskyne bol atraktívny pre verejnosť a aby sa skončili nájazdy vandalov a ničenie jaskyne. Postupne sem majú pribudnúť figuríny postáv z doby kamennej, úžitkové predmety z doby kamennej a informačné tabule.
Od 1. januára tohto roku Krajský úrad životného prostredia v Trenčíne vyhlásil na ploche 0,5474 ha ochranné pásmo. Jeho účelom je zabezpečenie ochrany jaskynných priestorov v sladkovodných vápencoch (travertínoch) vzniknutých spôsobom činnosti konštruktívnych vodopádov pre ich jedinečný charakter a mimoriadny prírodovedecký a kultúrno-historický význam. Vyznačenie ochranného pásma Prepoštskej jaskyne bude realizované do 6 mesiacov od vyhlásenia.
- Erik Kližan -
Prepoštská jskyňa je dnes upravená ako Múzeum praveku. (Poznámka správcu stránky)
Budova dnešnej ZUŠ
Mestský dom , budova pivovaru, knižnice a starého kina
Bojnické zvesti - r. 2007 - č. 2
PANSKÝ PIVOVAR - "PIVÁR" A BOJNICKÉ PIVO
Kráčame okolo každý deň, prechádzame popod klenby "Pivára" a akosi sme si zvykli, že sú tu, otvorené arkádami do námestia. Mnohí ani netušia, že ešte pred polstoročím by sa pod týmito otvorenými klenbami nedalo voľne prejsť, ani postáť. Vnímame túto budovu ako nárožný komplex obchodov a reštaurácií, so sálou na poschodí. Budova je veľká, rozľahlá, štvorkrídlová a ošarpaná. Napriek všetkému tu stojí dlhšie než 350 rokov a za ten čas, postupnými úpravami jednotlivých priestorov, zmenila svoj výzor.
Poznáme ju pod názvom "PIVÁR". Koľkí si pri vyslovení tohto názvu spomenú, že to bol pôvodne panský pivovar, pivovar so všetkým, čo k nemu patrí? Varilo sa tu pivo, dymilo sa z vysokého komína, rozvoniaval chmeľ a sladový jačmeň a poschodovú fasádu na námestí členili malé okná oboch podlaží, polkruhový kamenný portál prejazdu, kamenný erb Pálffyovcov nad ním a slnečné hodiny. Všetko ešte v časoch, keď tu neboli otvorené arkády do námestia, ani výklady obchodov, ale úzke podlhovasté okná na východnej fasáde. Nebol tu ani zvýšený chodník s rampou sprístupňujúcou obchody. Bola to honosná dvojpodlažná budova s polkruhovým portálom s klenákom, ku ktorej priliehali nižšie budovy troch krídiel a uzatvárali tým vnútorný dvor zo všetkých strán. Môžeme povedať, že pivovar je po hrade najrozsiahlejšou budovou v historickom jadre Bojníc. Napriek tomu vieme o nej málo a málokedy sa nám spája so svojou pôvodnou funkciou - varením piva.
Hľadala som vo viacerých prameňoch, ale najviac som sa o bojnickom pivovare, chmeľniciach a pive dozvedela v knihe Bojnice, ktorú zostavil Ján Kováč.
V 17. storočí bola výsadou zemepána aj výroba a predaj piva. Výčap piva vtedy preňho predstavoval výnosný zdroj príjmov. Takže pivovar exitoval už začiatkom 17. storočia, za Thurzovcov. Pravdepodobne nie v celom rozsahu ako ho poznáme teraz. Na kresbe J. Ledentu z rokov 1641-42 vidíme na východnej strane formujúceho sa námestia poschodovú budovu so sedlovou strechou. Je to renesančný objekt pivovaru, stojaci na mieste súčasnej poschodovej stavby. V thurzovských inštrukciách pre dvorného sudcu Jána Husára z roku 1614 sa dozvedáme, že v nej zdôrazňovali starostlivosť o predaj vína a piva, aby ho bolo vo všetkých krčmách dostatok a nepretržite. Veľkú pozornosť v nich venovali aj pivovaru, vareniu piva a jeho kvalite, lebo pivo išlo na odbyt nie len v panskej krčme, ale zásobovali sa ním aj krčmy v ostatných poddanských dedinách.
V tom období sa v okolí Bojníc pestovali vo veľkej miere obilniny - ovos, raž, jačmeň. Pšenica sa pravdepodobne začiatkom 17. storočia ešte nesiala. Jačmeň sa vo veľkom množstve spotreboval v panskom pivovare, no slúžil aj ako chlebové obilie. Na dominiálnej pôde, povedľa cesty do kúpeľov, sa pestoval chmeľ v dvoch chmeľových záhradách. Podľa urbára sa ho urodilo ročne 117 štvrtiek a využíval sa v panskom pivovare.
Po smrti posledného člena Thurzovskej rodiny- Michala, dostali bojnické panstvo Pálffyovci. Najskôr do zálohu od kráľa a neskôr v roku 1643 do dedičnej držby. Pavol Pálffy vypracoval nové právne normy "privilégia" Bojníc, ktoré predložil na schválenie cisárovi Ferdinandovi III, ktorý ich potvrdil 5. marca 1647 (tento rok bude 360. výročie ich schválenia). Okrem nových povinností pri obrane mesta stanovovali väčší počet jarmokov: štyri ročne - na sv. Martina (11.11.), na Sv. Ducha, na sv. Juraja (24.4.) a na sv. Bartolomeja (24.8.). Nové privilégiá upravovali aj výčap piva a vína. Výčap piva po celý rok ostal doménou zemepána. Starať sa o dovoz jačmeňa pre pivovar zemepán určil poddaným. Dubničania v rámci robotnej renty museli po celý rok, okrem iných robôt, odvážať a privážať sladový jačmeň do mlyna v Mrazových kútoch (Kúty) a do panského pivovaru a tiež zvyšky z neho voziť z pivovaru pre panskú ošipáreň (majer) v Dubnici. Po požiari Bojníc v roku 1742, kedy vyhorela okrem iných budov (knižnica) aj časť renesančného pivovaru, nechal ho Pálffy zrenovovať a sčasti znovu vybudovať. Nad kamenný portál prejazdu dal umiestniť Pálffyiovský erb, podobne ako nad portál objektu súčasnej knižnice. Na prvom podlaží býval sládok v dvojizbovom byte s komorou. Z väčších priestorov sa stala miestnosť na konzervovanie chmeľu - asi na 1000 br. meríc. Dve veľké zaklenuté pivnice pod južným krídlom slúžili na uskladnenie sudov. Väčšia na 30 sudov a menšia na 20 sudov. V pivovare sa nachádzala aj výrobňa a sušiareň. V tom čase sa v pivovare v najproduktívnejšej dobe zimného varenia vyrobilo 30 sudov (to je 4752 litrov) a v lete 20 sudov (t.j. 3168 l). V historických prameňoch je spomínané, že na spivnenie jedného okovu piva sa spotrebovala jedna trnavská alebo bratislavská polmerica jačmeňa. Na jednu várku, t.j. 30 sudov, sa spotrebovalo 8 meríc chmeľu a na 20 sudov 5 meríc chmeľu. Varenie a výčap piva vynášal panstvu najviac zisku zo všetkých regálnych práv, lebo pivo musel povinne odoberať každý poddaný.
Panstvo sa snažilo v 18. storočí zveľadiť remeselnú výrobu v Bojniciach, lebo im z toho plynul zisk a preto im za poplatky prenajímalo byty a dielne v meste i v kúpeľoch. V roku 1753 pracoval v pivovare jeden remeselník - sládok. Pri pivovare zriadili adaptáciou niekdajšej pálenice debnársku dielňu. Keďže však debnári pracovali po celom domíniu, prenajalo panstvo tri izby truhlárovi, hodinárovi a farbiarovi. Na konci 18. storočia ostal Panský pivovar naďalej výdatným zdrojom príjmov Pálffyovcov. Zmenila sa iba forma jeho využitia. V roku 1794 ho dali do árendy (prenájmu) sládkovi Gašparovi Šefranovičovi za výhodné nájomné 1500 zl. a ako píše Kováč, zbavili sa tak rizika z obchodného výsledku z pivovaru. Sládok musel kupovať od panstva okrem toho drevo aj jačmeň. Za siahu mäkkého dreva si Pálffyovci účtovali 1zl. a tvrdého dreva 1,30 zl. Cna za jačmeň sa určovala podľa trhovej ceny v Prievidzi. Nájomca Pivovaru sa musel postarať aj o rozvoz piva do Prievidze. Do iných miest a obcí povoz už zabezpečovalo panstvo. Panstvo sa tiež staralo o odvoz jačmeňa na slad do kútovského mlyna a jeho dovoz do pivovaru. Debnárske práce v pivovare mal vykonávať dovtedajší panský debnár. Nájomca nemohol dať cenu za pivo vyššiu než bola cena v okolitých mestách. Bol však aj povinný dodávať piaristom, prievidzskému farárovi a bojnickému prepoštovi okov piva za 1 zl. a panským úradníkom za 1,12 zl. Gašpar sa snažil panstvu vyhovieť, pretože závisel od nich a zmluvne si u nich zabezpečil panskú asistenciu pri vyberaní dlhov. Aj tu je viditeľná závislosť Bojničanov od panstva, ktorú sa snažili Pálffyiovci udržovať neustálym okliešťovaním práv občanov. Najviditeľnejšie to bolo v dlhotrvajúcom súdnom procese medzi Bojnicami a Pálffyiovcami o úžitok z lesa, (ťažba dreva a kameňa) a o rozdelenie kopaníc, ktorý sa skončil až v 19. storočí. Aj po zrušení poddanstva Bojnice stagnovali. Jediný výrobný podnik na území mesta, ktorý mohol vzrastať, bol bývalý Panský pivovar - pálenica. V tom čase ho mala v nájme f. Schwarer et Pollák, ale ako podnik zaniká v polovici 60. rokov 19. storočia. Po požiari v roku 1866 sa v pivovare výroba úplne zastavila. Pivovar potom slúžil ako byty pre panských úradníkov a sluhov. V zadnom trakte boli maštale pre kone. Zariadenie pivovaru ostáva nevyužité až do I. svetovej vojny. Okrem straty na životoch, biedy a strádania, vojna pohlcovala aj materiálne zdroje, najmä farebné kovy. Tieto sa v roku 1915 zbierali v Bojniciach v hrade, v necpalskej sýpke a tiež v panskom pivovare, kedy za obeť padlo pivovarské zariadenie. V polovici 20. storočia slúžilo južné dvojpodlažné krídlo ako miestna stredná škola (OSŠ), ktorá sa zároveň nachádzala aj v objekte súčasnej knižnice. Triedy boli aj v miestnostiach terajšieho priechodu pod klenbami. Neboli vtedy žiadne otvorené arkády. Tieto boli v rámci úprav objektu prebúrané až v 3. tretine 20. storočia. Postupne bol zbúraný komín, jednotlivé priestory obsadili meniaci sa nájomníci s obchodmi a službami. Pozdĺžne okná nahradili mohutné výklady, bol vybudovaný zvýšený chodník pri dvoch fasádach a vo vnútornom dvore boli popristavované rôzne malé prístrešky, prístavby a aj suterén bol v roku 1994-95 umelo prehlbovaný. I tieto práce spôsobili statické poruchy objektu, ktoré bolo nutné koncom 20. storočia a začiatkom 21. storočia riešiť - spevňovať klenby tiahlami, múry výstužou a základy podbetónovaním. V 90. rokoch 20. storočia bol pri archeologickom výskume pod objektom zistený sídliskový objekt z 15. storočia. Takže pred vznikom pivovaru na jeho mieste už v minulosti stál starší objekt.
Skúmanie histórie nám prináša stále nové a mnohokrát prekvapivé zistenia. Bojnický pivovar nebol malá nevýznamná stavba, keď už v 17. storočí dokázal pivom celoročne zásobovať všetky okolité dediny a mestá bojnického panstva. A tak keď prejdeme okolo tejto nevšednej budovy, spomeňme si - tak tu sa varilo bojnické pivo!
- Ing. arch. Lívia Blahová, KPÚ TN, prac. PD -
Zámok a mestské hradby s Južnou a Severnou bránou
Bojnické zvesti - r. 2007 - č. 7
MESTKÉ OPEVNENIE - stavba našich predkov
Prečo a kedy vzniklo opevnenie? Položili ste si, milí Bojničania, niekedy
podobné otázky? Alebo len prechádzame okolo kamenného múru a nevieme už, prečo
bol našimi predkami vybudovaný? Koľkí ale viete, že toto kamenné opevnenie,
ktoré teraz vidíme len v neúplnej forme, malo drevenú ochodzu z vnútornej
strany mesta pre pohyb obrancov? Kamenné mestské hradby však neboli jediným
opevnením, ktoré v minulosti chránilo naše mesto pred útokmi Turkov či kurucov.
Nie len turecké vpády a plienenie v rokoch 1530 a 1599 zanechali spustnuté a
vypálené Bojnice aj s ich okolím. V roku 1604 sa hornou Nitrou prehnalo vojsko
sedmohradského kniežaťa Štefana Bočkaja a v roku 1623 Betlenovské vojská
vyplienili Bojnice.
Neustále turecké nebezpečenstvo i odboj uhorskej šľachty proti Habsburgovcom,
si vyžiadalo realizovať nákladné a ťažké opevňovacie práce a obnovu stavebného
fondu. Z archívnych materiálov vieme, že Thurzovci mali právo opevňovať hrad,
ale podľa ich štatútu obrany hradu z roku 1614, bol dvorný sudca povinný iba
zaobstarať drevo, patričný počet robotníkov a v prípade nebezpečenstva postaviť
dostatočný počet zbrane schopných poddaných. Prvé opevnenie, ktoré vzniklo
pravdepodobne v 1/3. 17. storočia za Thurzovcov, nebolo kamenné, ani valové s
priekopou a palisádami, ale bolo tvorené drevenými kolmi obklopujúcimi
vtedajšiu zástavbu. Kolovú ohradu okolo mesta v svojej kresbe z roku 1641-42
zaznamenal Ledentua. Drevená kolová ohrada, bez vonkajšej priekopy, využívala
prirodzený terén a jeho zlomy na južnom a východnom konci travertínovej terasy,
na ktorej ležia Bojnice. Tak nie len kolové opevnenie, ale aj ťažko dostupný
terén na týchto stranách tvoril prirodzenú obranu mesta. V severnej časti mesta
bolo toto drevené opevnenie zdvojené, pravdepodobne z dôvodu ochrany
prístupovej cesty z Prievidze. Pokračovalo západným smerom až do blízkosti
vstupnej severnej brány do hradu. Hrad v tej dobe pozostával so stredného hradu
a opevnenia s vežami okolo neho. Na spomínanej kresbe sú evidentné ešte ďalšie
veci: námestie, ktoré ešte nie je zastavené zo severnej strany, ale južná
strana už má zástavbu domov so sedlovými strechami. V strede voľnej plochy
vystupuje väčšia dlhá dvojpodlažná budova, situovaná na mieste bývalého
pivovaru - pravdepodobne jeho predchodca. Kostol nemal vežu a je postavený na
kresbe v tesnej blízkosti zvonice- dvojpodlažnej stavby s kupolovitou strechou
s lucernou. Je to súčasná dvojpodlažná kaplnka sv. Jána Nepomuckého. Na východe
Ledentua zachytil aj Prievidzu, ako rozvíjajúce sa mesto.
Po vymretí rodu Thurzovcov v r. 1636, sa správcami a neskôr vlastníkmi hradu
stávajú Pálffyovci. Pavol Pálffy vyvíjal v Bojniciach a na hrade stavebnú
aktivitu. Kolové opevnenie nahradil výstavbou murovaného opevnenia okolo mesta
pravdepodobne s dvoma hlavnými bránami. Opevňovacie práce súviseli aj s
ude-lením nových mestských výsad kráľom Ferdinandom III. v roku 1647, ktoré mu
predložil Pavol Pálffy. Bol v nich síce rozšírený počet jarmokov, ale aj zväčšené
povinnosti mešťanov pri opevňovacích prácach a strážnej službe pri bránach, ako
i platenie ročného cenzu 3 zlatých od domu. Zároveň v nich bolo zrušené právo
pôvodného privilégia na slobodné lámanie kameňa a ťažbu dreva, čo sa stalo po
dlhé roky predmetom sporov obyvateľov mestečka a obcí bojnického panstva so
zemepánom. Bojnice po stavebnej aktivite Pálffyovcov dostali novú tvár. Pálffy
opevnil nie len hrad, ale aj mestečko. Zároveň vymedzil presnejšie povinnosti
obyvateľov na budovaní opevnenia a ich účasť na obrane. Každý majiteľ domu mal
ročne dať troch robotníkov. Mešťania museli pri bránach mesta držať strážnu
službu. Takže Bojničania okolo polovice 17. storočia postavili vysokú kamennú
hradbu s kľúčovými strieľňami v predprsni hradieb ( zúžená horná časť
opevnenia) a s drevenou ochodzou nesenou drevenými konzolami ukotvenými do múru
a položenými na rozšírenej časti múru. Ochodza slúžila pre obrancov a obiehala
okolo celého opevnenia z vnútornej strany mesta. Niekedy boli tieto ochodze
kryté strechami so šindľom. Či mala aj ochodza bojnického opevnenia strechu,
zatiaľ nemôžme s istotou tvrdiť. Je však možné, že v priestoroch niektorých
prístavieb domov k hradbám sa nájdu ešte odtlačky, alebo zvyšky tejto
konštrukcie. Mestské opevnenie bolo postavané s dvomi hlavnými bránami " Dolnou
bránou" vežovitou, dvojpodlažnou stavbou pod hradom, ktorá strážila prístup od
kú-peľov. Bola postavená pravdepodobne ako prvá. Druhá tzv. "Prievidzská brána"
sa nachádzala v SV nároží a chránila prístupovú cestu od Prievidze. Jej podobu
poznáme len z vyobrazení z 1. polovice 20. storočia, ktorá však nemusí byť jej
pôvodnou podobou. V súčasnej podobe už ani táto brána s dvomi pešími bránkami
neexistuje, bola asanovaná po roku 1948 z dôvodu výstavby cesty tak, ako aj časť
múru pri Dolnej bráne. Môžeme povedať, že mestské opevnenie nemalo vonkajšie
priekopy, ani delové bašty, ani veže, ako to bývalo zvykom v 17. storočí.
Najväčšou hrozbou v tej dobe totiž bolo ťažké delostrelectvo a nie len ľahké
strelné zbrane útočníkov, ako v predchádzajúcich obdobiach. Tento jednoduchý
typ kamenného opevnenia slúžil skôr ako pasívna obrana chrániaca obyvateľov
pred malými vpádmi tureckých vojsk, prípadne mal zachytiť prvú vlnu útoku
väčšieho vojska, tak ako to uvádza Martin Bóna vo svojom výskume Mestského
opevnenia z roku 2003. Hradby do svojho okruhu zahrnuli aj kostol a faru. Keď
porovnáme kresbu od Ledentua s nakreslenou kolovou ohradou, so súčasným
pôdorysom kamenných hradieb zistíme, že obe opevnenia využívali približne to
isté trasovanie. Jedinou závažnejšou zmenou je napojenie hradieb na opevnenie
hradnej priekopy na západnej strane mesta a tým zokruhovanie - uzavretie tohto
opevnenia. Aby však obrana mesta neostala len na týchto jednoduchých hradbách,
využil Pálffy situovanie kostola na juhozápadnej strane mesta, na najprudšom
skalnom zráze, nad Prepoštskou jaskyňou. Jediná veža, ktorá vznikla
pravdepodobne súčasne s výstavbou mestského opevnenia, je predstavená baroková
veža farského kostola s ochodzou pre hlásnika, ktorá sa stala druhou dominantou
Bojníc. Dali ju postaviť pred loď kostola, po roku 1649, Pavol IV. Pálffy a
jeho žena Mária Františka Khuen - Balassy.
V tom čase okolo polovice 17.storočia dal barokovo prestavať aj Bojnický hrad.
Baroková kostolná veža sa tak stala nielen druhou dominantou mesta a viditeľným
svedkom rekatolizácie podporovanej Pálffyovcami, ale zároveň jedinou vežou v
meste s vysunutou ochodzou pre hlásnika či miestom pre strážnika, z ktorého bol
dobrý výhľad na široké okolie a hlavne na jeho východnú a južnú časť, ako aj na
"Prievidzskú bránu". Sú to miesta, ktoré nemohli byť sledované z hradu. Po
postavení opevnenia a veže kostola Bojnice zažili turecký vpád v roku 1663, ako
aj kurucké povstania, ktoré zasiahli okolie a aj naše mesto v rokoch 1683 a v roku
1703.
Pri postupnom rozširovaní mestečka v 18. - 20. storočí boli k hradbám
pristavené hospodárske objekty alebo domy, ktorých jednu stenu tvorí v
súčasnosti hradobný múr. V 19. storočí bol k hradbám pristavaný objekt
požiarnej zbrojnice, ktorej vežička prevyšuje hradobný múr. V súčasnosti je
situovaná na Podzámockej ulici. Opevnenie obsahuje aj viacero menších brán
vybudovaných v 18. - 20. storočí. Bočná brána bola vybudovaná vedľa farskej
budovy ako "farská brána" s datovaním na tráme s rokom 1807. Ďalšia brána sa
nachádza nad hradom smerom na Čajku. Nové brány vznikli v 20. storočí na
Rekreačnej ulici, na smerom na Prievidzu na Bernolákovej ulici a zo
Sládkovičovej ulice na Cintorínsku ulicu. Posledný majiteľ hradu gróf Ján
Pálffy dal prestavať nielen hrad, ale aj časť opevnenia okolo hradu v
neogotickom štýle v rokoch 1889-1908. Prestavba Bojnického zámku bola dokončená
dva roky po jeho smrti v roku 1910. Mestské hradby v okolí hradu boli vtedy
ukončené cimburím a omietnuté.
Mesto sa postupne rozširovalo aj za hradby. Na južnej strane na Cintorínsku
ulicu boli zastavené parcely vedúce k novému cintorínu, keď bolo zakázané
pochovávať v meste pri kostole. Mohutnejší nárast zaznamenalo východným a
hlavne severným smerom k obci Dubnica. Hradby sa tým stali akousi hranicou
historického jadra. Nebyť asanácie úsekov hradieb kvôli cestnej doprave po roku
1948, bol by hradobný múr kompaktnou neprerušenou líniovou stavbou,
ohraničujúcou historické jadro mesta Bojnice. Poveternostnými vplyvmi,
nesystematickou údržbou až neúdržbou mestského opevnenia, situovaním východnej
línie naprieč súkromnými záhradami a budovaním nových otvorov do prístavieb k
hradbám, či navážkami terénu, hradby na niektorých miestach dostali podobu
ruinálnej stavby a postupne sa narušila koruna i hmota kamenného múru, čo
znepríjemňuje život ľudí bývajúcich v ich blízkosti.
Napriek tomu sú Bojnice jedno z mála slovenských miest, ktoré majú pomerne
zachovalé kompaktné opevnenie mesta, ktoré charakterizuje a individualizuje
spolu s Bojnickým hradom mesto a dodáva mu osobitú atmosféru.
Zdá sa však, že nie len čas, ale nakoniec sami ľudia, ktorých predkov predtým
ochraňovali, sa stavajú voči nim macošsky ako k nepotrebnej veci. Nech už
vnímame hradby akokoľvek, sú neprehliadnuteľným svedkom tvrdej práce našich
predkov a ochraňovali mesto a ich občanov v nepokojných vojnových časoch.
Ing. arch. Lívia Blahová
Krajský pamiatkový úrad TN, prac. Prievidza
Prvá poštová schránka na Cintorínskej ulici
Cintorín
Jednou z našich činností je mapovanie osobností na našom cintoríne.
Všimli sme si jeden pomník s latinským textom. Zrejme sa už nikto o tento hrob nestará ale pomník má veľmi zaujímavý text. Na pomník sme umiestnili preklad latinského textu. Ak niekto pozná príbuzných tejto rodiny budeme radi ak nám poskytnete bližšie informácie o ich živote v Bojniciach.
Kúpele
Kalvária
Bojnické zvesti - r. 2007 - č. 5
ZNÁME - NEZNÁME KAPLNKY - KALVÁRIA
Kalvária, latinsky Calvaria, hebrejsky Golgota, predstavuje podľa svedectiev evanjelií miesto ukrižovania Ježiša Nazaretského v Jeruzaleme. V perspektíve jeho učenia a veľkonočnej udalosti jeho zmŕtvychvstania, však smrť Krista na kríži znamenala akt vykúpenia ľudstva. Zvesť o tejto udalosti, ako aj o mieste samotnom sa šírila spolu s novou vierou - kresťanstvom - po krajinách antického sveta. Týmito slovami začína jedna z kapitol knihy "Kalvárie a Krížové cesty na Slovensku", ktorú v roku 2002 vydal Pamiatkový ústav Bratislava. Zvolila som si ho ako úvod k priblíženiu našej bojnickej Kalvárie aj preto, aby sme sa z nej dozvedeli viac o vzniku Kalvárii, o typoch, ktoré sa od stredoveku, ale hlavne v 18. storočí používali na území Slovenska a aby sme práve v tomto kontexte vnímali aj zaujímavosť tejto Kalvárie s Kaplnkou Sedembolestnej Panny Márie nad Bojnicami.
Po zrovnoprávnení kresťanstva s pohanským kultom v Rímskej ríši v roku 313 sa výrazne začalo uctievanie miest spojených s Ježišovým účinkovaním, jeho utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním. Dnes tieto udalosti pripomína viacero stavieb v Jeruzaleme, ktoré od 4. storočia začali navštevovať pútnici, ktorí ich kult šírili do celého kresťanského sveta. Tu sa súčasťou slávenia Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania stali kópie Svätého hrobu, ktoré najstaršie zachované siahajú do 9. storočia. Hlavne pôsobením františkánov, v období vrcholného stredoveku, sa do popredia dostáva rozjímanie o pašiových udalostiach a ich živé predvádzanie. V Európe sa prvé exteriérové Krížové cesty ako napodobeniny Svätých miest v Jeruzaleme začínajú objavovať v 15. storočí. Veriaci tak získali možnosť nasledovať Krista na ceste jeho utrpenia a rozjímať nad veľkosťou a zmyslom tejto obety. Taká bola pôvodná myšlienka vzniku Kalvárii a Krížových ciest. Tento vývoj v Európe a hlavne v Nemecku prerušila reformácia. V strednej Európe sa Kalvárie začínajú objavovať až v 17. storočí. Výstavbu Kalvárii rozširovali hlavne františkáni. Na našom území a v rakúskej provincii to boli jezuiti - Spoločnosť Ježišova. Prečo? V roku 1543, po obsadení Ostrihomu Turkami sa Trnava stáva sídlom ostrihomského arcibiskupa a kapituly a v roku 1657 tu bola založená jezuitmi vedená univerzita. Jezuiti na území Uhorska rozvíjali svoju činnosť na obnovu náboženského života spojenú s rekatolizáciou, až do zrušenia rehole v roku 1773. Hoci na Slovensku ako aj v rakúskej provincii výstavbu Kalvárií väčšinou iniciovali jezuiti, ich vznik bol aj prejavom úsilia veriacich. V iných krajinách to boli hlavne františkáni, ale aj laický iniciátori a stavebníci. Prvá Kalvária pred polovicou 17. storočia na našom území vznikla práve v Trnave. Kalvárie v našom prostredí sa najčastejšie stavali vo svahoch a aj napriek svojím neraz skromným rozmerom, dominovali celému okoliu, ako to bolo aj v Bojniciach. Umiestňovanie Kalvárii do prírodného prostredia ukazuje aj barokový zmysel pre krajinu a citlivé spájanie prírody s výtvormi človeka. Prvé Kalvárie obsahovali len 7 zastavení, ako na krížovej ceste v Jeruzaleme, ktoré v našich krajinách vychádzali z Bolestného ruženca. Počet siedmych zastavení pretrvával celé 18. storočie. Rozdiely v počtoch zastavení vyplynuli najmä z toho, že skupina Ukrižovania niekde tvorila siedme zastavenie ako v Bojniciach a inde sa do sledu zastavení nezapočítavala. Postupne sa ich počet rozširoval na 14. zastavení a viac. V 17. storočí sa objavovali zastavenia ako jednoduché stavby v podobe stĺpov s nikami s obrazmi maľovanými pravdepodobne na plechu. Tieto sa objavujú aj neskôr, ale nika už ako výklenok, siaha až po zem. Týmto zastaveniam hovoríme zastavenia so vstupovým výklenkom, takéto máme aj na našej kalvárii. Pod výjav sa tu dá umiestniť sviečka alebo nádoba s kvetmi. Najvýpravnejšie zastavenia boli stavané v podobe kaplniek - štácii. Vrchol Kalvárii predstavujú skupiny Ukrižovania, kríže kamenné alebo drevené, s postavami Ukrižovaného a lotrov, často maľované na plechu, niekedy jednoduchšie, inokedy bohato sochársky stvárnené.
Väčšina Kalvárii zostáva anonymnými výtvormi, bez poznania ich staviteľov. Dôležité sú preto informácie o objednávateľoch, iniciátoroch diela. Zväčša to boli rehole. Individuálni fundátori, zakladatelia kalvárii, sa vyskytujú zriedkavo, ako napr. v Prešove, Dubnici nad Váhom, Šaštíne a v BOJNICIACH. Častejšie sú doložení až v 19. a 20. storočí. V niektorých prípadoch sa fundátormi jednotlivých kaplniek zastavení stali viaceré rodiny.
Aby sa mohlo začať so stavbou kalvárie, bolo potrebné povolenie zo strany cirkevného administrátora - biskupa a mesta. Súhlas si nechával biskup podložiť celkovým projektom, zabezpečením realizácie a zárukami, že dielo bude využívané a bude oň postarané aj v budúcnosti a nedôjde k jeho znevažujúcemu zániku. Takmer všetky Kalvárie v 18. storočí u nás boli postavené z milodarov veriacich všetkých spoločenských vrstiev - od panovníka až po jednoduchého človeka.
Bojnickú Kalváriu tvorí 6 zastavení, skupina Ukrižovania a Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie. Podľa kanonickej vizitácie z roku 1821 dal kaplnku na kopci nad kúpeľmi postaviť v roku 1815 správca bojnického panstva Andreas Csicsmanyi (Čičmáni). S výstavbou sa začalo v roku 1815 a dokončená bola o rok neskôr aj so šiestimi zastaveniami roztrúsenými po kopci. Zakladateľ zložil 200 zlatých ako základinu na udržiavanie kaplnky, oltára Bolestnej Matky, s potrebným liturgickým vybavením a požiadal, aby sa v kaplnke mohli slúžiť sv. omše. Podľa povolenia udeleného kanonikom a prepoštom banskobystrickej katedrály Františkom Xaverom Wallitzekom dňa 4.9.1816, mohli tu slúžiť omše svetskí aj rehoľní kňazi. Poplatok za omšu bol 1 zlatý. Okrem toho zložil A. Čičmáni rovnakú sumu za každoročné slúženie zádušných omší za jeho osobu. Kaplnka bola slávnostne posvätená 15. septembra 1816. Bojnická kaplnka na Kalvárii je stavba kruhového pôdorysu, zaklenutá kupolou, vo vrchole s vežičkou so zvonicou. Hladká fasáda je ukončená podstrešnou profilovanou rímsou, má oválne okienka a v mierne vystupujúcom rizalite ukončenom segmentovým tympanónom je situovaný vstup v kamennom portáli a oválne okienko nad ním. Interiér bol vyzdobený klasicizujúcimi prvkami, terčíkmi nad oknami a plastickými kvapkami na okenných špaletách. Výmaľbu stien tvoria maľované stĺpy s iónskymi hlavicami, pod plastickou rímsou pod kupolou stavby. Na západnej strane v interiéri stavby, oproti vstupu, je situovaná hlavná murovaná oltárna architektúra. Pôvodné súčasti oltára sa nám nezachovali. Z historických prameňov vieme, že oltár bol ozdobený Icone Beatae Matris Dolorosae. Označenie "Icona" však nemuseli znamenať obraz - ikonu, ale všetky známe ikonografické zobrazenia milostivého obrazu. Zároveň mohla takto označená téma predstavovať aj skupinku Piety. V kaplnke bolo donedávna umiestnené súsošie predstavujúce kópiu šaštínskej Milostivej Piety. Pod oltárnou menzou bola v hrobe umiestnená socha mŕtveho Krista. Kaplnku neobišla ničivá ruka vandalov a v roku 1995 bola vypálená a zničená. V roku 2005 sa začala jej obnova, ktorá ešte nie je ukončená. Ku kaplnke sa pútnik dostane chodníčkom a schodíkmi popri 6-tich zastaveniach umiestnených vo svahovitom teréne pod kaplnkou Kalvárie. Sú to hranolovité stavy s nikou - výklenkom, v ktorého vrchnej časti je umiestnený obraz chránený mrežou. Stavby sú zaklenuté sedlovými strieškami, vo vrchole pôvodne s krížikom. Pôvodné na plechu maľované obrazy pravdepodobne predstavovali výjavy Bolestného ruženca, doplnené niektorými ďalšími pašiovými motívmi, v duchu kalvárijských ciest s menším počtom zastavení. Exteriérová skupina Ukrižovania s Kristom maľovaným na plechu a pravdepodobne súsošie Piety a Boží hrob v kaplnke celý cyklus uzatvárali. Nové obrazy "Utrpenia Pána" do jednotlivých zastavení boli umiestnené v roku 1899 počas obnovy a stáli 240 zlatých. Sú to scény z krížovej cesty, ale v zredukovanom výbere.: Kristus na smrť odsúdený, Vyzliekanie šiat, Stretnutie s matkou, Kristus padá pod krížom, Pribíjanie na kríž a Pieta. Zo správ sa dozvedáme, že drevené kríže boli schátralé a Ukrižovanie napadnuté a poškodené hrdzou. Z darov urbaristov boli zabezpečené tri nové dubové kríže, ktoré zdarma vykresal Štefan Moravík. Zlomené Ukrižovanie bolo znovu zvarené a pozlátené. Pri oprave v roku 1982 tieto kríže vymenili a korpus Ukrižovaného nahradili dnešným odliatkom. V tomto roku boli urobené aj úpravy okolia a na niektorých miestach prístupovej cestičky vyhotovené schody. Okolo kaplnky boli v minulosti vysadené lipy, z ktorých sa zachovala asi jedna a ostatné stromy tvoria zväčša ihličnany. Pobožnosť Krížovej cesty sa konáva na Kalvárii na Veľký piatok a na Povýšenie sv. Kríža sa tu slúžieva omša.
V minulosti bola Kalvária viditeľná z ďaleka. Svah nad Bojnicami bol nezalesnený, kalvária tvorila viditeľné zastavenia, akcenty v krajine, ukončené ústrednou kaplnkou. V súčasnosti možno dobrý pozorovateľ zahliadne medzi vysokým hustým porastom lesa malý kúsok zo zvoničky Kaplnky Sedembolestnej Panny Márie na Kalvárii. Aj niektoré pekné výhľady od horných zastavení na Bojnice a okolie postupne zarastá drevinami a Kalvária sa schováva do tieňa stromov. Dúfam, že aj keď ju už nevidíme z námestia, či z cesty od Prievidze, nezapadne do zabudnutia a naďalej ostane miestom nie len výletným, ale hlavne pietnym, miestom na rozjímanie a modlitbu.
Ing. arch. Lívia Blahová
Krajský pamiatkový úrad Trenčín, prac. PD
ZOO