Osobnosti Bojníc

• Karol Anton Medvecký - bojnický prepošt a starosta
•  Viliam Šimko - zámocký záhradník
• Gejza Pastierik - učiteľ, tréner, režisér, scénarista, herec
  
• Florián  Hodál -  múzejník a stredoškolský profesor 
  
• Jozef Ludik - tesársky majster
• PhDr.Ján Vass - riaditeľ školy
• Jozef Ševčík - umelecký maliar 
• Ignác Veselý - riaditeľ školy
• Veronika Hoffmanová - poetka
• Mária Streicherová - naša rodáčka

V tejto rubrike uverejňujeme medailóny Bojničanov ktorí sa významne zapísali do života nášho mesta v 20. storočí.

Karol Anton Medvecký 

Študentské časy

Je to názov druhej časti písania o K.A. Medveckom vybranej z jeho rozpomienok k šesťdesiatinám . Bola to veľká osobnosť slovenského národa. Pôsobil v Bojniciach 17 rokov a to nielen duchovne . Postavil mnohé stavby, bol začas aj richtárom , bol politicky činný vo vedení Slovenska vo vzniknutej Československej republike, bol aktívny v snažení o zachovanie slovenského národa.

Jeho študentské časy začali na gymnáziu v Trstenej. Býval tam mesačne za vrece zemiakov, nádobku masla, alebo bryndze a ročité boli dve zlatky. Mal dobré ubytovanie, ošatenie, stravovaciu knižku do obchodu na voľný nákup a vačkové peniaze na ovocie. Vedomosti z domu mal viac než bola učebná látka prvého ročníka. Maďarský vedel skoro samojediný z triedy .Profesor číry Maďar ho často vyvolával, aby žiakom prekladal. Mal preložiť báseň. "Keď báseň, tak vo veršoch" pomyslel si žiak a začal:" Trúba hučí, bubon bučí" profesor a celá trieda sa smiala do popuku. Na škole založil tajnú požičnú knižnicu. Za každú požičanú knihu vyberal grajciar. Keď mal dosť peňazí objednal ďalšie. V tajnosti sa tento obchod neudržal. Dozvedel sa to direktor, obchodníkovi knihy zobral a vrátil až o dva roky.

Na škole v Ružomberku navštevoval popredné slovenské rodiny. Pozývali ho aj Šrobárovci ( Dr.Vavro Šrobár bol po vzniku Československej republiky ministrom zastupujúcim Slovensko). Do divadla v Ružomberku chodil vždy , keď mohol. Záujem získal ešte v Podzámku. Tam chodil na každé ochotnícke a lútkové divadlo. V Ružomberku hrával aj menšie roly, vozil do divadla rôzne rekvizity. Neslávne to dopadlo, keď domáca zbadala, ako na hlave nesie jej kanapu. "Bol som nešikovný telocvičiar" , hovoril o sebe. Raz pre nešikovnosť tak nahneval profesora telocviku, že mu povedal: "Tak ťa zbijem, že bude musieť prísť po teba cecinka s koncovou plachtou."

V Skalici mal dobrého priateľa Paľka Blahu. Vtedy bol ešte len medik. Volali ho Jojdan. Všetky jeho vianočné spevy sa začínali jojdana... V bydlisku v izbietke Karola bývalo vždy veselo. Stretávali sa tam študenti, spievali slovenské, české aj ruské piesne, horovali za československé bratstvo a snovali plány na Velehrad. Karol si vypĺňal čas aj písaním veršov. Básne osemnásťročného študenta boli obstojné. Cisárske panstvo v Holiči a okolí dávalo možnosť usadiť sa aj slovenským kňazom. S dobrými národovcami sa rád stretal. Karol často chodieval do Poľska. Na jeho bodrých synov a krásnu vlasť mal nezabudnuteľné spomienky. Od založenia Muzeálnej spoločnosti v Turčianskom Sv. Martine bol jej členom. Pre jeho budúcnosť to bolo jeho veľké šťastie. Mal možnosť zozbierať bohaté slovenské tradície, ktoré utvrdili jeho národné povedomie.

Následkom reformy sa mali klérici obzrieť po nejakom biskupovi, aby ich prijal vo svojej diecéze. Bol to veľký problém, lebo aj niektorí biskupi viac uznávali maďarčinu a pansláva nepotrebovali. Dostal sa do seminára v Banskej Bystrici. O povahe a chovaní seminaristov sa viedli záznamy . O Medveckom predstavitelia napísali: "Okolo seba tvorí slovenský krúžok a rozpráva len po slovenský." Skutočne sa seminárom ozývala slovenčina a keď tiahli Mičinou dolinou celá sa otriasala slovenským spevom. Štúdium sa blížilo ku koncu. Hádali medzi sebou, ktorý na ktorú stanicu sa dostane. : "Kamkoľvek, len na Detvu nie, ja sa koňa bojím", hovorí Karol. Ako malého chlapca ho kôň dokopal a ešte ho aj včely doštípali. Ledva ho, vtedy zachránili. Keď ich pred odchodom prehliadal seminárny lekár a vstúpil Medvecký do ordinácie lekár zvolal: "Aha Detvan." Taký bol mohutný a vyrastený. Keď to počul, nebolo mu všetko jedno. Pred vysviackou odišli seminaristi do biskupského kaštieľa vo Sv. Kríži nad Hronom na exercie. Medvecký bol vysvätený za kňaza v biskupskej kaplnke 3.júla 1899 a na deň sv. apoštolov v tichosti odslúžil svoje kňazské prvotiny. Ako novo vysväteného kňaza ho poslali skutočne na Detvu. O tom v ďalšom článku.

Vo víre života

V tretej časti knihy " Moje rozpomienky k šesťdesiatinám" pod názvom " Vo víre života" sa jeho autor. K. A.Medvecký prepošt v Bojniciach v rokoch 1920-1937 zaoberá životom na farách na ktoré bol ustanovený a politickým národným a verejným životom.

Novovysvätený kňaz aj celá rodina netrpezlivo čakali na list od biskupa so zvedavosťou na ktorú stanicu ho ustanoví. Karol otvoril list a zvolal: "Do Detvy", list mu vypadol a zúfalo opakoval: "Do Detvy." Otčim sa vytratil a priniesol veľký revolver: " Bez tohto mi tam nepôjdeš, Detva to je zboj a smrť." Revolver prijal a po rokoch bez výstrelu ho kdesi hrdza zožrala.

Principál (prvý medzi seberovnými) bol starý pán .Pekne ho privítal a tešil sa lebo Detva kaplána potrebovala. Splniť požiadavky množstva farníkov a silne veriacich lazanov nebolo jednoduché. Bolo treba zaopatriť , vybaviť pohreb, navštíviť školy, ktoré mnohokrát viedli pokútni sedliacki učitelia. Kôň, ako dopravný prostriedok bol nevyhnutný. Po mesiaci ako prvý raz vysadol na koňa sa už poriadne odvážil na ňom rajtovať. Preháňal sa po kopcoch, po lúkach, v sedle vydržal aj 5-7 hodín denne. V zime mu koník ťahal nízke sane. V tuhej zime, hustej hmle a snehu neraz na nich bojoval o život. V Detve si jarmok bez bitky a krvi nevedeli ani predstaviť .Kaplán vidiac z okna žandárov a melu ľudí tušil, že sa deje niečo zlé. Zobral cirkevné relikvie a išiel medzi ľudí. Ťažko sa predral cez hustý dav a žandársky kordón. Zastal. Na zemi ležal prebodnutý chlap. Krv mu striekala prúdom skoro do výšky metra. Kľačiac pri nešťastníkovi, dľa možnosti , pripravil ho k smrti. Na druhý deň si vykračoval prebodnutý Detvan hvízdajúc s malou chrastou na holom pupku. Taká bola ich nátura. Detviansky ľudový život ho od prvopočiatku okúzľoval. O pozorovaniach si robil podrobné poznámky, ktoré spracoval v monografii Detva. Detvania si ho vážili a boli za jeho činnosť vďační. Pomenovali po ňom knižnicu a inštalovali mu bustu.

Z Detvy išiel do Krupiny. Tu sa dostal medzi bojových národovcov, aj do blízkosti botanika, archeológa Andreja Kmeťa. Rád sa s ním navštevoval. Chodil s ním na vykopávky v čase, ale aj v nečase. Medvecký sa na novom mieste častokrát vracal myšlienkami do Detvy. Dobrý úprimný zbožný ľud mu ostával dlho v pamäti. Počas národných slávností v Martine usporiadal výstavu a predniesol prednášku na tému: "O ľudovom umení v Detve." Krupinskí maďaróni mu nevedeli zabudnúť toto vystúpenie. Pribudlo ešte jedno nedorozumenie a z najlepšej stanice išiel z trestu na horšiu. Medzi Kremnické hory do Jastrabia. -

. V okolí navštevoval slovenských dejateľov. To sa nepáčilo na biskupskom úrade a znova zasiahla ruka jeho nepriateľa. Poslali ho medzi Nemcov, ďaleko medzi vrchy na Veľké Pole. Odtiaľ na Beňuš vyše Brezna. Tam mal príležitosť dostať sa do okolia. Zubatou polhorskou železnicou sa odviezol do Tisovca. Chýr o tom, že je tam sa dostal k tamojším národovcom. Pripravili pekné stretnutie-tamburášsky koncert. Navštívil aj rodinu Daxnerovcov a spisovateľku Teréziu Vansovú rod. Medveckú. Ani Beňuš ho dlho nehostila. Zlý osud ho zavial na Detviansku Hutu a potom na Donovaly. Bolo to vysoko nad starohorskými vrchmi. Jedna stolica končila a druhá začínala. Keď prechádzal z jednej strany oltára na druhú ,prechádzal vlastne z Liptovskej stolice na Zvolenskú. Od októbra do mája napadlo aj 3 metre snehu. Pre každú maličkosť bolo treba ísť do B. Bystrice. Už o tretej v noci mu búchali ľudia na okno a pýtali sa či má najatého furmana s úzkym plachtovým vozom a čakali pred domom kým sa nedostavil. Donovaly boli v tom čase cez dlhú zimu zvlášť veselým krajom. 

Spev,hudba a nevinné zábavy sa ozývali celou dolinou. Keď počul pekný slovenský spev nedal sa dvakrát prosiť, aby sa pripojil. Zárobky boli ,čipky mali odbyt, tak popri peniazoch ani dobrá nálada nechýbala. Tamojším prirástol k srdcu , takže lúčenie bolo plné tklivých výjavov. Z tohto Sibíra sa dostal na juh na Brehy neďaleko Novej Bane. Boli to samí hrnčiari, ktorí chodili predávať tovar do okolia. Vybrali sa ešte pred omšou. To sa kňazovi nepáčilo. Dohováral im. Poslúchli ho, vybavili si sv. omšu a s požehnaním išli do sveta. V Hliníku založil Roľnícku banku a filialku v Novej Bani.

Práve mal plný dom milých ľudí, keď prišla z biskupského úradu Jobová zvesť, že je preložený za kaplána do vrchárskej, od sveta oddelenej dediny, na Prochot. Celú chudobnú obec mal v rukách jeden človek v podobe krčmára, obchodníka , pálenika ,bankára. Nebolo takmer hospodára, ktorý by nemal peniaze uložené ,alebo dlžobu u tohto úžerníka. Chudoba zhoršovala už veľkú zaostalosť ľudu .Boj s úžerníkom bol dlhý, lebo s ním držali všetci úradskí. Oni dobre vedeli, že prečo. Medvecký chcel znížiť zaostalosť dedinčanov. Vedel, že tieto žalostné pomery sa dajú prelomiť iba založením Potravinového družstva. Založil ho. Došlo mu do uší, že ho ľudia za to preklínajú, keď týmto činom vyhnal úžerníka z obce. Aký bol obchodník taký bol, ale odkúpil od nich všetko: maslo, tvaroh, syr ,vajcia, med, šípky, lieskovce, huby, hlavne borievky/juniperus/ z ktorých sa pálila borovička. . Aby si farár dedinčanov uzmieril navrhol v družstve kupovanie a speňažovanie týchto produktov. V debnách posielal produkty až do Viedne. Ľudia nanosili toľko borievok, že zalomil rukami. Chcel ich odpredať obchodníkom, ale tí boli spriahnutí s úžerníkom. "Čo robiť?" pýtal sa farár sám seba. "Keď to vyjde navnivoč prídeme o kapitál a družstvo stratí dôveru." Nevzdával sa, nemohol sa vzdať. Nastúpil trnistú cestu. Nájsť miesto, kde sa budú borievky sušiť, získať sudy, kde by kysli, obstarať mlynec, kde by sa pomleli. Kotol získal pod rukou. Už bolo treba len páliť .Pálili po nociach v úžerníkovej pálenici. Nadľudským výkonom, diktátorským velením konajúcim aj v nepráve, čo si uvedomoval ,sa im podarilo vypáliť 60 Hl borovičky. Dali oznam do novín a objednávky sa sypali. Neprajníci sa stále dedinčanov vypytovali kedy donesú z tej svätenej borovičky čo farár vypálil. Tak sa mu podarilo majetok družstva zachrániť, zveľadiť a položiť základy tomuto priemyslu v odľahlej dedinke. Vlna maďarizácie sa hnala od Levíc. Sedliacky ľud bol úplne zmaďarizovaný. Kňaz sa rozhodol kúpiť v Rybníku vinohrad. Nie, že by sa mu žiadalo piť vína, ale preto, aby sa dostal bližšie k tomu národne strativšiemu ľudu. Zato bol tŕňom v oku vrchnosti. "Túto smeť musíme z tohto vlasteneckého okresu vymiesť," vyjadrili sa. Bol poslaný na vyhnanisko všetkých sloenských. literátov na Bacúrov. Zato prochotský ľud za ním dlho smútil a s dôverou ho vyhľadával.

Ďaleko vzdialený od sveta, v kraji divokých vetrov, neúrodných polí v kraji evanjelickom sa nachádzala obec Bacúrov pomenovaná podľa bahurín, ktoré sa tam nachádzali. Patrilo k nej ešte 5 malých obcí, každá v inej doline. Farníkov tam bolo iba 300. Z toho 2/3 Cigánov, ktorí si vždy niečo vymysleli ako kaplána prekabátiť. Cez týždeň nebolo na omši nikoho a v nedeľu 20-30 ľudí. Každý v obci vedel, že kňaz musel niečo vyviesť, keď ho poslali na také vyhnanisko. Mal dobrého dekana, ktorý mu neraz pomohol. Raz sa kňazovi zažiadalo zaopatriť nielen nový oltár, ale aj sochy sv. Cyrila a Metoda . Objednal ich u českého akad. maliara Neimana a poprosil Kromeříckeho biskupa, aby ich hneď aj vysvätil. Nový oltár inštalovali a bolo ho treba vysvätiť . To mohol len biskup tejto diecézy. Biskup pohrdol Medveckým, poslal jednoduchého kňaza. Po vysvätení umiestnili na oltár sv. Cyrila a Metoda. Radosť veriacich a jeho bola veľká. Doba, ktorú vtedy žili rozdeľovala ľud ľudí aj rovnakého vierovyznania. Na mnoho rokov vytvorila bariéru medzi veriacimi a kňazmi hovoriacimi po slovensky a vrchnosťou hovoriacou po maďarsky. Spoločnosť, v ktorej sedel aj Medvecký počula zvesť, ktorá sa rýchlo šírila z úst do úst .Zomrel následník trónu Ferdinand s manželkou. Tento chýr ich úplne zdrtil aj slza im vypadla. Spomenuli si ako ich M.Hodža presviedčal, aby vydržali v boji o svoje práva, že Ferdinand je Slovákom naklonený. Začala sa vojna. Medvecký narukoval do Trenčína , no na druhý deň ho prepustili. Ľutoval len svoju korešpondenciu, ktorú z opatrnosti spálil. Ruských a Srbských vojenských zajatcov na svojom hospodárstve vždy prijal, dal im prácu a takých biednejších aj trochu vykŕmil. Evanjelici, ktorých bolo v tomto kraji veľa ho mali radi. Ľutovali, že nie je ich kňazom. Písal im adresy, alebo celé listy, ktoré posielali blízkym na front. Na Bacúrove bývali často požiare. Zostrašení ľudia nevedeli , čo majú rýchlo robiť. Kňaz prevzal velenie a diktátorským vystupovaním všetko riadil. Pred koncom vojny ožil zamrznutý politický život Slovákov. Dôkazom bola májová rezolúcia Slov. nár. strany. Po narukovaní tajomníka strany J. G. Tajovského na front, prevzal jeho funkciu. Veď na Bacúrove veľa duchovnej práce nemal, do Martina mal blízko a tak sa nechal stať účastným historických dejov slovenského národa pri vzniku Československej republiky. 10 najkrajších rokov prežitých v Bacúrove cítil ako krivdu. Nie div, že skrsla v ňom myšlienka zozbierať všetky krivdy slov. ľudu v knihe Nech vedia rovesníci. Napísal ju aj v latinčine, aby sa dozvedeli iné národnosti ako sa u nás žije. Bohužiaľ nemohol nájsť vydavateľa v potrebnom čase. Vyšla až po prevrate. Bol to už historický dokument. Čas si krátil aj zbieraním balád. Vydal ich pod názvom Sto slovenských ľudových balád. V hodine dvanástej zachránil krásnu epiku nášho národa. Celé roky urputne bojoval, aby sa dostal z Bacúrova. Chcel ísť študovať právo do Viedne. Biskup jeho žiadosť odmietol a taktiež žiadosť na doktorantské štúdium kanonického práva do Prešporku. Skúsil šťastie v Poľsku na univerzite v Kľuži .Zložil prvé rigorózium, na druhé aj s dizertačnou prácou bol pripravený na október 1918, ale prevrat mu všetko prekazil. Vedel, že vo všetkých sirotincoch odnárodňovali slovenské deti, preto agitoval za založenie katolíckeho sirotinca. Veličiansky farár Ján Vojtašák bol tiež toho názoru. Mali vyhliadnutý veličiansky stoličný kaštieľ. Nepodarilo sa to. Panstvo im ho nechcelo predať. Táto myšlienka sa uskutočnila až po prevrate v Kláštore pod Znievom. Mali tam 120 sirôt. Pracoval v Nár. múzeu v Martine, veď bol členom muzeálnej spoločnosti od jej založenia. Viedol korešpondenciu s národ. pracovníkmi zo všetkých kútov Slovenska, zvlášť vzdialenými a osamotenými, aby ich povzbudil. Vstúpil do redakcie Národných Novín, ale opustil ju pre rozdielnosť názorov s redaktorom Škultétym na veľký slovanský kolos na Rusko. Počas svetovej vojny sa ukázal názor Medveckého pravdivý .Keď predstavitelia Roľníckej banky v Hliníku a filiálky v Novej Bani narukovali pokladal si za povinnosť starať sa o ňu, veď ju zakladal. Zabezpečoval ju pred nástrahami maďarských kruhov.

Iste najpamätnejšou udalosťou v jeho živote a v živote slov. národa bolo veľké stretnutie v Martine. Valili sa tam ľudia zo všetkých končín Slovenska všetkých vierovyznaní. 300 hláv počítajúcich sa za výber národa si vypočulo 30. októbra 1918 v budove Tatra banky snahu pripojiť sa k Čechom do spoločného štátu vyjadrenú v texte Martinskej deklarácie. Súhlasne jasali aj davy ľudí v uliciach. Podpísali ju predseda Matice slovenskej Matúš Dula a K. A. Medvecký. Ministrom zastupujúcim Slovensko bol menovaný Dr. Vavro Šrobár. Kanceláriu si založil v Žiline. Tam menoval aj referentov, ktorých vybral spomedzi blízkych pracovníkov. To bola vláda. Referentom pre cirkev a cirkevné majetky sa stal K. A. Medvecký. Majetky boli po predchádzajúcom vedení duchovenstva veľmi zanedbané. V kostoloch a na biskupských úradoch sa slovenčina ťažko predierala dopredu. Na Bacúchov chodil iba na nedeľu slúžiť omše .Rozhodol sa odtiaľ odísť .Rozpredal hospodárske budovy aj statok. Keď sa posledný raz pozrel na odvádzajúci dobytok srdce mu išlo puknúť. V desaťročnom vyhnanstve mu tieto nemé tváre niekedy jedine oni tvorili spoločnosť. Videl ako sa liahli, rástli, núkali sa pohladkať. Poslal kľúče vikárovi do B.Bystrice a už sa na Bacúrov nevrátil.

Keď náš mladý štát zasiahla tragická smrť najväčšieho Slováka gen.M.R.Štefánika ,/už vtedy túto vetu o najväčšom Slovákovi vyslovil Medvecký/ bolo mu veľkou cťou pochovať jeho druhov katolíkov na Bradle.

V tretej časti knihy " Moje rozpomienky k šesťdesiatinám" pod názvom " Vo víre života" sa jeho autor. K. A.Medvecký prepošt v Bojniciach v rokoch 1920-1937 zaoberá životom na farách na ktoré bol ustanovený a politickým národným a verejným životom.

Novovysvätený kňaz aj celá rodina netrpezlivo čakali na list od biskupa so zvedavosťou na ktorú stanicu ho ustanoví. Karol otvoril list a zvolal: "Do Detvy", list mu vypadol a zúfalo opakoval: "Do Detvy." Otčim sa vytratil a priniesol veľký revolver: " Bez tohto mi tam nepôjdeš, Detva to je zboj a smrť." Revolver prijal a po rokoch bez výstrelu ho kdesi hrdza zožrala.

Principál (prvý medzi seberovnými) bol starý pán .Pekne ho privítal a tešil sa lebo Detva kaplána potrebovala. Splniť požiadavky množstva farníkov a silne veriacich lazanov nebolo jednoduché. Bolo treba zaopatriť , vybaviť pohreb, navštíviť školy, ktoré mnohokrát viedli pokútni sedliacki učitelia. Kôň, ako dopravný prostriedok bol nevyhnutný. Po mesiaci ako prvý raz vysadol na koňa sa už poriadne odvážil na ňom rajtovať. Preháňal sa po kopcoch, po lúkach, v sedle vydržal aj 5-7 hodín denne. V zime mu koník ťahal nízke sane. V tuhej zime, hustej hmle a snehu neraz na nich bojoval o život. V Detve si jarmok bez bitky a krvi nevedeli ani predstaviť .Kaplán vidiac z okna žandárov a melu ľudí tušil, že sa deje niečo zlé. Zobral cirkevné relikvie a išiel medzi ľudí. Ťažko sa predral cez hustý dav a žandársky kordón. Zastal. Na zemi ležal prebodnutý chlap. Krv mu striekala prúdom skoro do výšky metra. Kľačiac pri nešťastníkovi, dľa možnosti , pripravil ho k smrti. Na druhý deň si vykračoval prebodnutý Detvan hvízdajúc s malou chrastou na holom pupku. Taká bola ich nátura. Detviansky ľudový život ho od prvopočiatku okúzľoval. O pozorovaniach si robil podrobné poznámky, ktoré spracoval v monografii Detva. Detvania si ho vážili a boli za jeho činnosť vďační. Pomenovali po ňom knižnicu a inštalovali mu bustu.

Z Detvy išiel do Krupiny. Tu sa dostal medzi bojových národovcov, aj do blízkosti botanika, archeológa Andreja Kmeťa. Rád sa s ním navštevoval. Chodil s ním na vykopávky v čase, ale aj v nečase. Medvecký sa na novom mieste častokrát vracal myšlienkami do Detvy. Dobrý úprimný zbožný ľud mu ostával dlho v pamäti. Počas národných slávností v Martine usporiadal výstavu a predniesol prednášku na tému: "O ľudovom umení v Detve." Krupinskí maďaróni mu nevedeli zabudnúť toto vystúpenie. Pribudlo ešte jedno nedorozumenie a z najlepšej stanice išiel z trestu na horšiu. Medzi Kremnické hory do Jastrabia. -

. V okolí navštevoval slovenských dejateľov. To sa nepáčilo na biskupskom úrade a znova zasiahla ruka jeho nepriateľa. Poslali ho medzi Nemcov, ďaleko medzi vrchy na Veľké Pole. Odtiaľ na Beňuš vyše Brezna. Tam mal príležitosť dostať sa do okolia. Zubatou polhorskou železnicou sa odviezol do Tisovca. Chýr o tom, že je tam sa dostal k tamojším národovcom. Pripravili pekné stretnutie-tamburášsky koncert. Navštívil aj rodinu Daxnerovcov a spisovateľku Teréziu Vansovú rod. Medveckú. Ani Beňuš ho dlho nehostila. Zlý osud ho zavial na Detviansku Hutu a potom na Donovaly. Bolo to vysoko nad starohorskými vrchmi. Jedna stolica končila a druhá začínala. Keď prechádzal z jednej strany oltára na druhú ,prechádzal vlastne z Liptovskej stolice na Zvolenskú. Od októbra do mája napadlo aj 3 metre snehu. Pre každú maličkosť bolo treba ísť do B. Bystrice. Už o tretej v noci mu búchali ľudia na okno a pýtali sa či má najatého furmana s úzkym plachtový vozom a čakali pred domom kým sa nedostavil. Donovaly boli v tom čase cez dlhú zimu zvlášť veselým krajom. Spev

hudba a nevinné zábavy sa ozývali celou dolinou. Keď počul pekný slov. spev nedal sa dvakrát prosiť, aby sa pripojil. Zárobky boli ,čipky mali odbyt, tak popri peniazoch ani dobrá nálada nechýbala. Tamojším prirástol k srdcu , takže lúčenie bolo plné tklivých výjavov. Z tohto Sibíra sa dostal na juh na Brehy neďaleko Novej Bane. Boli to samí hrnčiari, ktorí chodili predávať tovar do okolia. Vybrali sa ešte pred omšou. To sa kňazovi nepáčilo. Dohováral im. Poslúchli ho, vybavili si sv. omšu a s požehnaním išli do sveta. V Hliníku založil Roľnícku banku a filialku v Novej Bani.

Práve mal plný dom milých ľudí, keď prišla z biskupského úradu Jobová zvesť, že je preložený za kaplána do vrchárskej, od sveta oddelenej dediny, na Prochot. Celú chudobnú obec mal v rukách jeden človek v podobe krčmára, obchodníka , pálenika ,bankára. Nebolo takmer hospodára, ktorý by nemal peniaze uložené ,alebo dlžobu u tohto úžerníka. Chudoba zhoršovala už veľkú zaostalosť ľudu .Boj s úžerníkom bol dlhý, lebo s ním držali všetci úradskí. Oni dobre vedeli, že prečo. Medvecký chcel znížiť zaostalosť dedinčanov. Vedel, že tieto žalostné pomery sa dajú prelomiť iba založením Potravinového družstva. Založil ho. Došlo mu do uší, že ho ľudia za to preklínajú, keď týmto činom vyhnal úžerníka z obce. Aký bol obchodník taký bol, ale odkúpil od nich všetko: maslo, tvaroh, syr ,vajcia, med, šípky, lieskovce, huby, hlavne borievky/juniperus/ z ktorých sa pálila borovička. . Aby si farár dedinčanov uzmieril navrhol v družstve kupovanie a speňažovanie týchto produktov. V debnách posielal produkty až do Viedne. Ľudia nanosili toľko borievok, že zalomil rukami. Chcel ich odpredať obchodníkom, ale tí boli spriahnutí s úžerníkom. "Čo robiť?" pýtal sa farár sám seba. "Keď to vyjde navnivoč prídeme o kapitál a družstvo stratí dôveru." Nevzdával sa, nemohol sa vzdať. Nastúpil trnistú cestu. Nájsť miestu, kde sa budú borievky sušiť, získať sudy, kde by kysli, obstarať mlynec, kde by sa pomleli. Kotol získal pod rukou. Už bolo treba len páliť .Pálili po nociach v úžerníkovej pálenici. Nadľudským výkonom, diktátorským velením konajúcim aj v nepráve, čo si uvedomoval ,sa im podarilo vypáliť 60 Hl borovičky. Dali oznam do novín a objednávky sa sypali. Neprajníci sa stále dedinčanov vypytovali kedy donesú z tej svätenej borovičky čo farár vypálil. Tak sa mu podarilo majetok družstva zachrániť, zveľadiť a položiť základy tomuto priemyslu v odľahlej dedinke. Vlna maďarizácie sa hnala od Levíc. Sedliacky ľud bol úplne zmaďarizovaný. Kňaz sa rozhodol kúpiť v Rybníku vinohrad. Nie, že by sa mu žiadalo piť vína, ale preto, aby sa dostal bližšie k tomu národne strativšiemu ľudu. Zato bol tŕňom v oku vrchnosti. "Túto smeť musíme z tohto vlasteneckého okresu vymiesť," vyjadrili sa. Bol poslaný na vyhnanisko všetkých slov. literátov na Bacúrov. Zato prochotský ľud za ním dlho smútil a s dôverou ho vyhľadával.

Ďaleko vzdialený od sveta, v kraji divokých vetrov, neúrodných polí v kraji evanjelickom sa nachádzala obec Bacúrov pomenovaná podľa bahurín, ktoré sa tam nachádzali. Patrilo k nej ešte 5malých obcí, každá v inej doline. Farníkov tam bolo iba 300. Z toho 2/3Cigánov, ktorí si vždy niečo vymysleli ako kaplána prekabátiť. Cez týždeň nebolo na omši nikoho a v nedeľu 20-30 ľudí. Každý v obci vedel, že kňaz musel niečo vyviesť, keď ho poslali na také vyhnanisko. Mal dobrého dekana, ktorý mu neraz pomohol. Raz sa kňazovi zažiadalo zaopatriť nielen nový oltár, ale aj sochy sv. Cyrila a Metoda . Objednal ich u českého akad. maliara Neimana a poprosil Kromeříckeho biskupa, aby ich hneď aj vysvätil. Nový oltár inštalovali a bolo ho treba vysvätiť oltár. To mohol len biskup tejto diecézy. Biskup pohrdol Medveckým, poslal jednoduchého kňaza. Po vysvätení umiestnili na oltár sv. Cyrila a Metoda. Radosť veriacich a jeho bola veľká. Doba, ktorú vtedy žili rozdeľovala ľud ľudí aj rovnakého vierovyznania. Na mnoho rokov vytvorila bariéru medzi veriacimi a kňazmi hovoriacimi po slovenský a vrchnosťou hovoriacou po maďarsky. Spoločnosť, v ktorej sedel aj Medvecký počula zvesť, ktorá sa rýchlo šírila z úst do úst .Zomrel následník tronu Ferdinand s manželkou. Tento chýr ich úplne zdrtil aj slza im vypadla. Spomenuli si ako ich M.Hodža presviedčal, aby vydržali v boji o svoje práva, že Ferdinand je Slovákom naklonený. Začala sa vojna. Medvecký narukoval do Trenčína ,no na druhý deň ho prepustili. Ľutoval len svoju korešpondenciu, ktorú z opatrnosti spálil. Ruských a Srbských vojenských zajatcov na svojom hospodárstve vždy prijal, dal im prácu a takých biednejších aj trochu vykŕmil. Evanjelici, ktorých bolo v tomto kraji veľa ho mali radi. Ľutovali, že nie je ich kňazom. Písal im adresy, alebo celé listy, ktoré posielali blízkym na front. Na Bacúrove bývali často požiare. Zostrašení ľudia nevedeli , čo majú rýchlo robiť. Kňaz prevzal velenie a diktátorským vystupovaním všetko riadil. Pred koncom vojny ožil zamrznutý politický život Slovákov. Dôkazom bola májová rezolúcia Slov. nár. strany. Po narukovaní tajomníka strany J. G. Tajovského na front, prevzal jeho funkciu. Veď na Bacúrove veľa duchovnej práce nemal, do Martina mal blízko a tak sa nechal stať účastným historických dejov slov. národa pri vzniku Československej republiky. 10 najkrajších rokov prežitých v Bacúrove cítil ako krivdu. Nie div, že skrsla v ňom myšlienka zozbierať všetky krivdy slov. ľudu v knihe Nech vedia rovesníci. Napísal ju aj v latinčine, aby sa dozvedeli iné národnosti ako sa u nás žije. Bohužiaľ nemohol nájsť vydavateľa v potrebnom čase. Vyšla až po prevrate. Bol to už historický dokument. Čas si krátil aj zbieraním balád. Vydal ich pod názvom Sto slovenských ľudových balád. V hodine dvanástej zachránil krásnu epiku nášho národa. Celé roky urputne bojoval, aby sa dostal z Bacúrova. Chcel ísť študovať právo do Viedne. Biskup jeho žiadosť odmietol a taktiež žiadosť na doktorantské štúdium kanonického práva do Prešporku. Skúsil šťastie v Poľsku na univerzite v Kľuži .Zložil prvé rigorózium, na druhé aj s dizertačnou prácou bol pripravený na október 1918, ale prevrat mu všetko prekazil. Vedel, že vo všetkých sirotincoch odnárodňovali slov. deti,preto agitoval za založenie katolíckeho sirotinca. Veličiansky farár Ján Vojtašák bol tiež toho názoru. Mali vyhliadnutý veličiansky stoličný kaštieľ. Nepodarilo sa to. Panstvo im ho nechcel predať. Táto myšlienka sa uskutočnila až po prevrate v Kláštore pod Znievom. Mali tam 120 sirôt. Pracoval v Nár. múzeu v Martine, veď bol členom muzeálnej spoločnosti od jej založenia. Viedol korešpondenciu s národ. pracovníkmi zo všetkých kútov Slovenska, zvlášť vzdialenými a osamotenými, aby ich povzbudil. Vstúpil do redakcie Národných Novín, ale opustil ju pre rozdielnosť názorov s redaktorom Škultétym na veľký slovanský kolos na Rusko. Počas svetovej vojny sa ukázal názor Medveckého pravdivý .Keď predstavitelia Roľníckej banky v Hliníku a filiálky v Novej Bani narukovali pokladal si za povinnosť starať sa o ňu, veď ju zakladal. Zabezpečoval ju pred nástrahami maďarských kruhov.

Iste najpamätnejšou udalosťou v jeho živote a v živote slov. národa bolo veľké stretnutie v Martine. Valili sa tam ľudia zo všetkých končín Slovenska všetkých vierovyznaní. 300 hláv počítajúcich sa za výber národa si vypočulo 30. októbra 1918 v budove Tatra banky snahu pripojiť sa k Čechom do spoločného štátu vyjadrenú v texte Martinskej deklarácie. Súhlasne jasali aj davy ľudí v uliciach. Podpísali ju predseda Matice slovenskej Matúš Dula a K. A. Medvecký. Ministrom zastupujúcim Slovensko bol menovaný Dr.Vavro Šrobár. Kanceláriu si založil v Žiline. Tam menoval aj referentov, ktorých vybral spomedzi blízkych pracovníkov. To bola vláda. Referentom pre cirkev a cirkevné majetky sa stal K. A. Medvecký. Majetky boli po predchádzajúcom vedení duchovenstva veľmi zanedbané. V kostoloch a na biskupských úradoch sa slovenčina ťažko predierala dopredu. Na Bacúchov chodil iba na nedeľu slúžiť omše .Rozhodol sa odtiaľ odísť .Rozpredal hospodárske budovy aj statok. Keď sa posledný raz pozrel na odvádzajúci dobytok srdce mu išlo puknúť. V desaťročnom vyhnanstve mu tieto nemé tváre niekedy jedine oni tvorili spoločnosť. Videl ako sa liahli, rástli, núkali sa pohladkať. Poslal kľúče vikárovi do B.Bystrice a už sa na Bacúrov nevrátil.

Keď náš mladý štát zasiahla tragická smrť najväčšieho Slováka gen.M.R.Štefánika ,/už vtedy túto vetu o najväčšom Slovákovi vyslovil Medvecký/ bolo mu veľkou cťou pochovať jeho druhov katolíkov na Bradle.

Veľa nedorozumenia bolo v duchovenstve, v kňazstve pri hľadaní správnej cesty, ktorou by sa mala cirkev uberať. Medvecký ako cirkevný referent bol vždy v strede diania. Mladučký štát bol ako nemluvňa, ktorý sotva vedel stáť na nohách. Niektoré mestá a oblasti bolo treba vybojovať so zbraňou v ruke a zahnať starých mocnárov. Aj národná konsolidácia v cirkvi sa stále odkladala. Boli veľké názorové nezhody medzi predstaviteľmi, ktoré vyústili do hnevu, hoci ich srdcia bili za Slovensko. Trpké a strastiplné chvíle, ktoré mu jeho funkcia cirkevného referenta prinášala, bolo nad pomyslenie odmenené vymenovaním troch biskupov. V Nitre Karola Kmeťka, v Banskej Bystrici Mariana Blahu a na Spiši Jána Vojtašáka. Po tisícročí neslobody zaplesal prvý raz Sion.

V septembri roku 1919 sa ohlásil u Medveckého v kancelárii a vyžiadal si súkromný rozhovor Aloiz Rudnay prepošt v Bojniciach. Ponúkol mu jeho miesto na fare. Medvecký sa veľmi začudoval. "Človek v plnej sile a chce ísť do dôchodku? Rudnay odpovedal:"Lekári mi zakázali čítať a písať, musím ísť do penzie." Nový biskup Marian Bláha ho inštaloval na toto miesto 1.oktobra. V bojnických kúpeľoch sa zišla maďarská aristokracia a pozvala Aloiza Rudnayho vytýkala mu, že svoje miesto prepustil takému panslavovi. O rok ho mali vysvätiť za prepošta. Znaky a oblečenie si mal obstarať sám. Pretože bol na tenko s peniazmi hľadal čo najlacnejšiu cestu .Striebornú retiazku, ktorú mal si dal pozlátiť, vo Viedni si kúpil lacný náprsný krížik, lilavý kvadrát a látku na mucétu. Dozvedel sa, že v okolí Bratislavy predáva rodina po bývalom prelátovi pozostalosť. Vybral sa tam s Dr. Okánikom. Prišiel aj Dr. Mičuta. Keď dojednali najpotrebnejšie a najlacnejšie znaky, Dr. Mičuta všetko zbalil, vytiahol peňaženku a všetko zaplatil. Medvecký zostal prekvapený a sklamaný. Rozjasnilo sa mu až doma , keď všetko vybalil a niekoľko znakov mu daroval. Potom vždy na nejaký sviatok mu daroval ďalšie a ďalšie. Vo svätokrížskej kaplnke, kde mal pred 30.rokmi skromné primície ho bansko bystrický a spišský biskup vysvätili za prepošta.

Takto sa stal z administrátora na zapadákove prepošt v Bojniciach. Prinieslo mu to viac nepriateľov ako priateľov.

O živote a jeho zásluhách v Bojniciach máme veľa materiálu. Takže to napíše niekto druhý.

Spracovala Anna Šovčíková členka Klubu priateľov histórie Bojníc

                                Viliam Šimko záhradník v Bojniciach

Viliam Šimko sa narodil v roku 1890 v Klobušiciach. Záhradníckemu remeslu sa vyučil u grófa vo Viedni. Záľubu k tejto práci zdedil po otcovi. Záhradníkom sa stal aj jeho brat, ktorý pôsobil v Prievidzi. Viliam Šimko po vyučení pracoval v Nemecku, Maďarsku a po 1. svetovej vojne sa prihlásil na panstvo Pálfiovcov v Bojniciach. Tu sa oženil. Mal dve dcéry Tatianu (Titu) a Elenu (Babucu). Jeho manželka , ktorú Bojničania dôverne oslovovali Aňuka sa venovala najmä kvetom. Viazala kytice na dekoráciu v zámku, aj na predaj. Bola prvá, ktorá začala zhotovovať koberce zo živých kvetov pred oltáriky na oslavu Božieho tela. Výzdobu Božieho hrobu kvetmi viedla tiež vždy ona. Panský záhradník okrem výsadby kvetov okolo zámku a v kúpeľoch mal na starosti veľký ovocný sad v Bažanici. Sad sa rozprestieral od zámku až za kúpalisko. Pestovali jablká, hrušky a slivky. Zo sliviek na prízemí hospodárskej budovy varili lekvár a na poschodí ovocie sušili. Popadané ovocie zúžitkovali v pálenici Karpathia . "Aby nevyšlo ani jedno jablko nazmar" si zapamätali od sporivlivého grófa Pálfiho. Ďalšou úlohou záhradníka bolo dopestovať zeleninu pre kúpele. Pestovali ju v priestore dnešného veľkého bazéna na kúpalisku Čajka. Dopestovali peknú zeleninu vďaka vode, ktorá v blízkosti vyvierala zo studničky. Na mieste dnešnej panelovej reštaurácie sa rozprestierala škôlka. Predpestovávali tam ovocné a okrasné stromky na výsadbu. Súčasťou panského hospodárstva bol veľký skleník. Po vzniku zoologickej záhrady bol prebudovaný na terárium. V druhom menšom skleníku pestovali sadenice zeleniny, kvetov, očkovali stromkové šípové ruže. Stromkové ruže, boli veľkou záľubou záhradníka. Na terase vľavo od vchodu do zoologickej záhrady, kde sú teraz bufety sa konali výstavy kvetov. V zámku zas výstavy ovocia. Popri zamestnaní sa venoval Viliam Šimko dobrovoľnému hasičstvu. Bol veliteľom Okresnej hasičskej jednoty v Prievidzi a určitý čas viedol hasičské zbory v Bojniciach a v Dubnici.

Pán Viliam Šimko (Apuško) a jeho manželka (Aňuka) patrili neodmysliteľne ku koloritu niekdajších Bojníc, tvorili históriu mesta. Viliam Šimko zomrel ako 90 ročný v roku 1980. Je pochovaný v Bojniciach. Česť jeho pamiatke.

Napísala A. Šovčíková , Klub priateľov histórie Bojníc,

podklady dala jeho vnučka Beáta Hladká 

Gejza Pastierik učiteľ ,tréner, herec, scenárista, režisér

Narodil sa v Opatovciach n/Nitrou 14. Decembra 1917. Po skončení gymnázia v Prievidzi a doplnenom pedagogickom vzdelaní učil v okolitých obciach, najdlhšie v Bojniciach. Vyučoval slovenský jazyk a telesnú výchovu. V roku 1954 sa začal v školstve presadzovať nový šport -hádzaná. Základy dostávali žiaci na telesnej výchove práve od učiteľa Pastierika. Dlhé roky pôsobil ako žiacky tréner tohto športu.

Venoval sa aj divadlu. Už ako žiak hrával v Opatovciach n/Nitrou pod vedením učiteľa Jána Šujanského. Po rokoch bývalý malý žiak sa stal učiteľovi rovnocenným partnerom. Režíroval divadelné hry a rôzne programy v rodnej obci a v Bojniciach. Ochotníčili žiaci, mladší, starší. Odohrali množstvo hier. Najznámejšie boli :Škriatok, Barbora Gronská, Nikdy. Ženba. Veselohry: Kde sa kreše tam sa iskrí, Manželstvo z vypočítavosti, Karneval na Rio grande, Bankrot, Začíname žiť a iné. Písal scenáre a nacvičoval programy pre rôzne príležitosti, či už vážne, alebo veselé. K autorskej tvorbe ho inšpirovali ľudové povesti viažuce sa k Bojnickému zámku. Takýto motív mala hra "Strážcovia pokladu". Na premiére mala veľký úspech. Postavy na divadelnom javisku stvárňoval sám režisér, manželia Šujanskí, manželia Petreje, M. Pastierik, Z. Šovčík, M. Serbín, M. Hagara, S. Púchy, Z. Kotríková, G.Svitková, M. Hanzelová, F.Bíreš, Ľ. Krčíková. Hereckým výkonom potešili srdcia vďačných divákov. Herci pod jeho vedením sa niekoľkokrát zúčastnili na celorepublikovej súťaži ochotníckych súborov v Čechách v Jiráskovom Hronove. Popri mnohých vyznamenaniach získal súbor z Opatoviec n/Nitrou v roku 1951 na XXI. ročníku divadelných hier 1.miesto medzi ochotníckymi súbormi v celej Československej socialistickej republike.

Gejza Pastierik bol obľúbený pre jeho veselú a vtipnú povahu. Žil plodný život . Svojou nezištnou a obetavou prácou veľmi povzniesol mesto Bojnice po stránke kultúrnej. Svojím prínosom sa radí medzi významné postavy mesta. Keďže bol sám, dožíval život v penzióne v Prievidzi . Opustil rodinu ,priateľov a známych v roku 1998. Je pochovaný v rodnej obci. Zostane dlho v mysliach svojich blízkych. Česť jeho pamiatke.

Zapísala A. Šovčíková, Klub priateľov histórie Bojníc,

materiál bol získaný z rozhovorov s jeho blízkymi

Florián Hodál múzejník a stredoškolský profesor

Narodil sa 6. januára vo Veľkom Klíži . Gymnázium navštevoval v Nitre, potom v Prievidzi , kde aj maturoval. Po ukončení štúdia na Filozofickej fakulte univerzity Komenského v Bratislave pôsobil ako stredoškolský profesor na gymnáziách v Topoľčanoch a v Prievidzi . Bolo to od roku 1942. V roku 1950 bol poverený vedením novovzniknutého Krajského nitrianskeho múzea v Bojniciach. Veľa svojho úsilia venoval aj iným múzeám na Slovensku. Spolupracoval so školami, veď skúsenosti z práce so žiakmi mal. Snažil sa zachovávať kultúrne hodnoty nášho národa a to hlavne budovaním zbierkových fondov múzea. Múzeum v Bojniciach sa pod jeho vedením prepracovalo na popredné miesto v rámci Slovenska. Výsledkom snaženia s jeho kolektívom bolo odborne spracovaných a vedecky využívaných niekoľko tisíc zbierkových múzejných predmetov. Zbierali listiny, knihy, keramiku, porcelán, obrazy, sochy, plastiky, mince a iné historicky hodnotné predmety. Mal veľkú zásluhu na založení zoologickej záhrady v Bojniciach.

Pán Florián Hodál býval s rodinou v Prievidzi. Keď jeho dom musel ustúpiť výstavbe bývalého okresného národného výboru, postavil si dom v Bojniciach. Mal päť detí.

Múzeum viedol až do odchodu do dôchodku v roku 1979.Celých 27 rokov sa táto inštitúcia spájala s jeho menom. . Bol to človek ktorému oblasť histórie bola všetkým. Nielen prácou, ale aj koníčkom. Vybudovaný zbierkový fond svedčí o jeho veľkom úsilí a spomienky na neho hovoria o veľkých ľudských kvalitách.

Zomrel v roku 1985 v Bojniciach, kde je aj pochovaný. Česť jeho pamiatke.

Zapísala Sarvašová Janka Klub priateľov histórie v Bojniciach,

materiál poskytla Eva Škulcová rod. Hodálová

TESÁRSKY MAJSTER JOZEF LUDIK

V Bojniciach boli po murároch v minulosti druhými najpočetnejšími remeselníkmi tesári. Zanechali po sebe veľa užitočných a zaujímavých stavieb, v ktorých zúročili zručnosti zdedené viacerými generáciami. Po februári 1948 ale nový režim remeselníkov - podnikateľov takmer vymazal z pamäti mesta, a tak to bolo aj v prípade tesárskeho majstra Jozefa Ludika (1877 - 1939).

Bol synom Viktórie, rod. Ťapuškovej (1848 - 1919) a tesára Ignáca Ludika (1841 - 1916), o ktorom sa v knihe Bojnice (autor Ján Kováč a kol., 1967) na s. 127 dočítame, ako vzdoroval komasácii v roku 1909 v spore urbarialistov s právnym zástupcom grófa Pálffyho. Po násilnom zabratí Ludikovej kopanice pod zámkom dostala rodina náhradný podmáčaný pozemok v bývalých pálffyovských záhradách za hradbami, pri ceste na Prievidzu.

Práve tu sa Jozef Ludik už ako tesársky majster rozhodol postaviť si vlastný dom (na obrázku). Navrhol si ho sám na základe skúseností, ktoré získal nielen pri spolupráci so staviteľmi Jánom Kronerom a Ondrejom Jančekom v Ružomberku, ale aj pri realizácii niektorých predvojnových stavieb, ktoré stoja dodnes - napríklad bývalý Uhorský kráľovský učiteľský ústav v Štubnianskych (dnes Turčianskych) Tepliciach, 1911; bývalé reálne gymnázium v Banskej Štiavnici, 1912 (staviteľ Ján Cajhan); bývalá štátna elementárna škola v Kokave nad Rimavicou, 1913 (architekt Oskar Fritz z Budapešti).

Tesne po dokončení vlastného rodinného domu v roku 1914 vypukla prvá svetová vojna a Jozef Ludik spolu s bratmi, tiež tesármi Antonom a Jánom, musel narukovať do rakúsko-uhorskej armády. Z bosniansko-hercegovinského frontu sa Jozef vrátil v roku 1918 a v roku 1920 sa oženil s Máriou Kotschnerovou z Nemeckého (dnes Nitrianskeho) Pravna. Narodili sa im štyri dcéry, z ktorých posledná, Mária, zomrela v októbri 2018 ako 95-ročná v Bojniciach.

Ludikova tesárska firma sa v 20. a 30. rokoch 20. storočia podieľala na mnohých verejných, cirkevných a súkromných stavbách predovšetkým v regióne hornej Nitry. Z nich treba spomenúť krovy a drevené prvky kostolov, fár a obecných škôl v Handlovej, Prievidzi, Novákoch, Brezanoch, Chrenovci, Porube, Ráztočne, Nitrianskom Pravne, Cigli, Tužine a ďalších lokalitách, drevostavby píl v Ráztočne (1921) a Prievidzi (1934), práce pre bojnické panstvo (krov zámockej veže, drevené kúpeľné stavby - kabínky bazénov a garáže podľa vlastného projektu, ale aj strechy kúpeľných budov navrhnutých známym bratislavským ateliérom Wimmer & Szönyi, 1936). Niekoľko drevených objektov navrhol a realizoval pre štátne železnice (trať Handlová - Horná Štubňa 1929, Harmanec 1936 - 1938). V Bojniciach staval katolícky dom pri kostole (dnes Základná umelecká škola, 1927, krov fary (1931), navrhol a postavil viacero úžitkových drevených stavieb pre obec a svoj podiel má aj na záchrane Lipy kráľa Mateja v zámockom parku, ktorú podoprel drevenou konštrukciou.

Počas prvej ČSR Jozef Ludik spolupracoval so staviteľmi Eduardom Jančárikom z Martina, Alojzom Bocianom z Nitry, Júliusom Hofmanom z Vrútok, Štefanom Jureckým z Bratislavy, na spoluprácu ho prizvali aj české firmy Kruliš, Jáchymek a Schwarz, Hrabě & Lozovský, Müller a Kapsa a staviteľská firma František Vorsa. Okrem kvalitnej tesárskej práce, ktorou si získal napr. aj bojnického prepošta Medveckého (ten ho v odporúčaní označil za na slovo vzatého tesárskeho majstra), sa Jozef Ludik angažoval aj v Združení bývalých urbarialistov Bojníc, ktorého predsedom (prézes) bol v rokoch 1922 - 1925. Ako zástupca regionálneho spoločenstva sa zúčastnil aj na I. kongrese tesárskych majstrov na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v Bratislave v marci 1929.

V rodinnom archíve sa po Jozefovi Ludikovi zachovali plány krovov aj celých budov či dôkladne vyhotovené technické výkresy, ktoré svedčia nielen o jeho znalosti geometrie, matematiky, statiky a tesárskych technológií, ale majú aj pôvab remeselného kumštu, kde každý detail zdobil ornament v štýle ľudovej secesie. Taký bol aj jeho vlastný dom, ktorý dodnes stojí - hoci poznačený časom - v Prievidzskej ulici č. 6.

Jozef Ludik zomrel v Bojniciach 7. decembra 1939 ako 62-ročný a je pochovaný na miestnom cintoríne. Po letmej zmienke o jeho práci v Bojnických zvestiach (apríl 2019) sa tento článok usiluje o podrobnejší portrét tohto pozoruhodného Bojničana.

- Mária Riháková, vnučka -

PhDr.Ján Vass riaditeľ Osemročnej strednej školy  školy

PhDr. Ján Vass. Inteligentný, vzdelaný, 100% - ný gentleman, viac ako slušný muž,

čestný človek. A v čase mladosti aj pomerne pohľadný muž. To bol môj otec, ktorého sme si

vážili, obdivovali a milovali. Píšem o ňom to, čo si pamätám, ja Mária Karpišová, druhá dcéra

v poradí z jeho štyroch detí. A to s takou úctou, že možno ani nebudem vedieť svoje

myšlienky a spomienky zaradiť do žiadúceho poriadku.

Veľká časť života môjho otca Jána Vassa sa spája s Bojnicami. Aj viac ako po päťdesiatich

rokoch odchodu z pôsobiska v Bojniciach sa stále nájdu z tých najstarších obyvateľov

a možno aj z mladšej generácie ľudia, ktorí si na neho v dobrom zaspomínajú.

Aký osud vlastne môjho otca na jeho životnej púti zavial do Bojníc a prečo napokon z Bojníc

odišiel?

Takže trochu z jeho životopisu. Narodil sa v roku 1912 vo Veľkej Bytči, teda za čias Rakúsko -

Uhorska. Pochádzal z dvojjazyčného manželstva. Jeho otec bol Maďar z mestečka Volcsej pri

Soproni v Maďarsku. Matka bola Slovenka z Púchova. To rodinu predurčilo na to, aby hovorili

maďarsky ale aj nemecky, čo bol iste dôsledok vtedajšieho zriadenia. Otec vyrastal v rodine

zamestnanca Dôchodkového kontrolného úradu ešte v Uhorsku, potom po roku 1918

v podmienkach ČSR bol správcom úradu. Zomrel mladý, päťdesiat - ročný. Preto jeho mama

orientovala svoje tri deti na vzdelanie. Môj otec zmaturoval na Štátnom reálnom gymnáziu

v Žiline a učiteľskú kvalifikáciu získal jednoročným štúdiom na Pedagogickej akadémii

v Bratislave. Jeho prvé pracovisko bola Štátna ľudová škola v Púchove. Druhé pracovisko bolo

v Dubnici nad Váhom, kde ho osud spojil s mojou mamou Žofiou.

V Dubnici nad Váhom sme sa mojim rodičom narodili ako prvé dve deti, dvojičky Alexandra

a Mária.

V tomto čase sa žilo po rozpade ČSR v podmienkach Slovenského štátu. Vypukla II. svetová

vojna. V roku 1945 otec nastúpil na nové pôsobisko v Hurbanove - Zelenom Háji ako riaditeľ

dvojtriednej školy vybudovanej Slovenskou ligou na modernú budovu. Táto však počas II.

svetovej vojny bola zničená. Tam sa môj otec prvý krát prejavil ako "budovateľ". Postaral sa

o kompletnú opravu vojnou zničenej budovy. Dal vyrobiť nábytok. Na tieto opravy vybavil

bezmála ½ milióna Kčs. Tam sa staral aj o kultúrny život obce, nacvičoval divadelné

predstavenia (napríklad "Matka" od Barča Ivana).

Založil odbor Matice slovenskej, ktorej Matica slovenská z Martina darovala knižnicu pre

verejnosť.

Od roku 1947 pre jeho značné znalosti školskej administratívy začal pôsobiť najprv ako

tajomník, potom ako vedúci Školského odboru ONV v Hurbanove.

V tej dobe pre veľkú rivalitu medzi komunistami a demokratmi prevzal ako "neutrálna

osobnosť" funkciu predsedu JRD IV. typu na dobu jedného roka a po vyškolení zastával

funkciu účtovníka.

Tu sa naša rodina rozrástla o ďalšieho člena, sestru Marcelu.

V roku 1951 môj otec požiadal o preloženie do Trenčína. Krajský národný výbor v Nitre jeho

požiadavke nevyhovel. Aby otec zostal pôsobiť v rámci Nitrianskeho kraja, ponúkli mu miesto

vedúceho Školského odboru ONV v Prievidzi od 1.8.1951.

Moja mama bola menovaná riaditeľkou komplexnej Národnej školy v Bojniciach. Tak rodičia

zároveň získali aj naturálny byt so záhradou.

Otec vždy spomínal, že jeho preradenie do administratívy nebolo pre neho veľkou výhodou.

Inklinoval k učiteľstvu, kde si tiež hodlal splniť svoje sny. Plánoval si získať vysokoškolské

vzdelanie. Preto 31.1.1953 ukončil prácu na ONV Prievidza a prevzal funkciu riaditeľa 8 -

ročnej základnej školy v Bojniciach. Vtedy samozrejme, prestala byť riaditeľkou Národnej

školy moja mama.

Otec začal študovať na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave (10 semestrov), odbor

zemepis - dejepis. Štúdium ukončil veľmi úspešne, s vyznamenaním (červený diplom v júni

1958). Pamätám sa, že sme otca, my jeho deti, za jeho výsledky v štúdiu nesmierne

obdivovali, ba sme sa aj hnevali keď doniesol v indexe tých pár dvojok.

Ako riaditeľ sa angažoval vo viacerých oblastiach. Okrem lektorskej práce bol aktívnym

hercom miestneho divadelného súboru pod vedením pána Gejzu Pastierika.

Pri významných výročiach spoluorganizoval estrádne vystúpenia školskej mládeže a aj

miestne Spartakiády. Boj jedným z iniciátorov nadviazania družobných stykov so ZDŠ vo

Velvaroch v Čechách. Návštevy velvarských v Bojniciach považoval za okázalé oslavy česko -

slovenského priateľstva.

V Bojniciach sa narodil môj brat Igor a tak "po meči" bola zabezpečená existencia

Vassovského rodu. Rodina, spolužiaci a Bojničania ho volali Janko. Keď prišli do Nitry rodičia

si povedali , že ho budeme volať rodným menom Igor. Odvtedy meno Janko už nezaznelo.

Môj otec považoval za hádam najväčší úspech energické presadenie výstavby novej

osemnásť - triednej školskej budovy, čo vtedy predstavovalo dva pavilóny po deviatich

učebniach, jeden pavilón s telocvičňou a šatňou, jeden osobitný pavilón so školskou jedálňou

a miestnosťami pre školskú družinu. Tým sa mu podarilo zlikvidovať provizórium školy

v piatich rozptýlených budovách. Zlikvidovala sa aj jednotriedna škola v Dubnici.

Novostavba školy i so zariadením si vyžiadala náklad viac ako 10 miliónov Kčs. V súvislosti

s tým sa realizovali aj ďalšie adaptácie starších školských budov - bývalej Národnej školy na

účely Materskej školy a bývalej Národnej školy v Dubnici tiež na Materskú školu. Boli to

adaptácie menšieho charakteru, ale aj tak si vyžiadali finančný náklad ¾ milióna Kčs.

V tej dobe môj otec zažil aj trpkosť osudu, ktorá v tej dobe zasiahla aj do životov mnohých

občanov našej vlasti.

Pre jeho vynikajúce schopnosti v jeho odboroch chcel uplatniť aj svoje vzdelanie. Mal

prevziať presne v deň otvorenia novej ZDŠ v Bojniciach funkciu vedúceho redaktora

geografického časopisu v pedagogickom nakladateľstve v Bratislave. To že mu nebolo

dovolené zastávať funkciu celoštátneho významu, bolo z rozhodnutia UV KSS v Bratislave.

Dôvody nechcem uvádzať a jatriť rany nám deťom.

A tak sa otvorenia novej a ako to on hovoril - veľkolepej ZDŠ, zúčastnil už iba ako učiteľ tejto

školy. Teda nemal možnosť byť ani jediný deň riaditeľom školy, o ktorú sa vlastne zaslúžil.

Otec sa plne podriadil tejto v celku neobvyklej nepriazni osudu disciplinovane a našiel si

uplatnenie ako vysokoškolský učiteľ na Pedagogickej fakulte v Nitre, kde sa stal odborným

asistentom na Katedre zemepisu. Celá rodina okrem nás, dvojičiek, sa od 1.2.1964

presťahovala do Nitry. Pamätám sa, že celú dobu odkedy otca tak ponížili až do doby

odchodu rodiny do Nitry, mama túto dobu preplakala.

Otec bol na PF v Nitre spokojný. Svoju prácu charakterizoval ako zaujímavú a špecializoval sa

na geografiu zahraničných krajín. Dosť sa angažoval aj mimoškolsky, napríklad ako vedúci

exkurzno - rekreačnej základne EXOD pri OV ROH v Nitre.

Na návrh vlády SSR mu bol v Bratislave v marci 1972 odovzdaný diplom č. 357 s právom nosiť

čestný titul "zaslúžilý učiteľ" a tiež striebornú medailu Komenského.

Niekoľko krát som o otcovi napísala ako o múdrom a mimoriadne vzdelanom človeku.

Ovládal niekoľko jazykov - slovom aj písmom maďarsky, nemecky, latinsky. V Bojniciach

pripravoval mladých študentov v tomto jazyku na štúdium medecíny a iných a to po zrušení

výučby latinčiny na gymnáziách.

Napokon v roku 1975, už naozaj na sklonku svojej pracovnej kariéry, sa podrobil na Karlovej

univerzite v Prahe rigoróznym skúškam a obhájil dizertačnú prácu na tému "K problematike

využívania porovnávacej metódy vo vyučovaní zemepisu na ZDŠ na príklade urbanizácie

Slovenska". Bol mu udelený titul doktora filozofie.

Pre mňa môj otec zostane v mojej duši navždy zapísaný ako nevšedný človek, intelektuál,

tichý, nevtieravý, nevýbušný, zmierlivý. Vždy v našom ponímaní bol spoločnosťou vážený

človek v dôstojnom postavení. Človek, ktorý celý život miloval svoju manželku, žijúci

v nádhernom, vyrovnanom manželstve. Miloval všetky svoje deti a vnúčatá. Rešpektoval aj

eventuálne bežné nedostatky v rodinách svojich detí, ktoré všetky štyri dosiahli na tie

pomery ešte nie úplne obvyklé, vysokoškolské vzdelanie a aj pomerne slušné pracovné

a spoločenské postavenie.

Nie je medzi nami od augusta 1991.

S úctou dcéra Ing. Mária Karpišová, rodená Vassová

Ignác Veselý - riaditeľ školy

Venované môjmu starému otcovi Ignácovi Veselému – riaditeľovi a učiteľovi ŠTĽŠ – v rokoch 1907 – 1949 kde pôsobil ako správca a riaditeľ školy. V rokoch 1911 -1919 pôsobil ako učiteľ.

Narodil sa 9.2.1851 v Kysuckom Novom meste. Pôsobil v Bojniciach, kde sa oženil s Máriou Púchyovou, s ktorou vychoval šesť detí.

Najstarší syn Valér bol tiež učiteľ, pôsobil v Rumunsku, kde zomrel ako 27 ročný na týfus. Starý otec mal tri dcéry Irmu, Zlaticu a Emmu. Mladší syn Jozef bol môj otec, ktorý pôsobil ako mestský úradník, vystriedal i vyššie funkcie v Štátnom archíve v Bratislave. Najmladší syn Ján zomrel ako trojročný.

Starý otec sa okrem školskej činnosti venoval i gazdovstvu, vlastnil niekoľko polí a veľký ovocný sad – v súčasnosti je tam bojnická základná škola a 27 súkromných domov. Vypestoval mnoho odrôd jabloní a viniča. Svoje deti viedol k láske k rodnému kraju. Každé dieťa ovládalo hru na hudobný nástroj i k spevu mali blízko. Zvlášť talentovaná bola dcéra Emma, ktorá krásne maľovala olejomaľby. Môj otec ovládal hru na husle, klavír i organ. Vedel tiež pekne maľovať , ovládal cudzie jazyky.

Starý otec po smrti svojej prvej manželky sa oženil druhýkrát s opernou sólistkou Ellen Tischler. Ja som k nej mala srdečný vzťah i keď to bola moja nevlastná stará mama. Ellen , keď sa postavila na terasu a začala spievať, ľudia na ulici zastali a počúvali. Starého otca prežila o 25 rokov, je pochovaná v Bojniciach.

Starý otec zomrel ako 86 ročný 10.1.1931, je pochovaný v dvoj hrobe spolu so svojou prvou manželkou a mojimi rodičmi.

Môj otec už na dôchodku prišiel z Bratislavy do svojho rodiska Bojnice, kde zomrel 13.5.1957. moja mama Mária prežila otca o

36 rokov.

Ja ako vnučka starého otca som zdedila tiež gény umeleckého ducha, tiež maľujem olejomaľby a dúfam , že stihnem usporiadať aj výstavu svojich obrazov.

Keďže ako Klub histórie Bojníc sme venovali v roku 2018 výstavu Ako sme študovali – školstvu, venujem tieto spomienky pamiatke starého otca v súvislosti s touto výstavou.

Zaspomínala vnučka I. Veselého Mgr. Klára Rusová rodená Veselá

Veronika Hoffmannová - poetka

Narodila sa v meste Šahy ako druhé dieťa do rodiny Štefanovi a Márii Domanických.

Základnú školu navštevovala v Ráztočne a v Handlovej. Od útleho veku sa v nej prejavovalo umeleckú cítenie a črtali sa umelecké vlohy. Rodičia aspoň z časti vyhoveli jej umeleckému prejavu tým, že ju dali študovať na Strednú zdravotnú školu do Žiliny-odbor zubný technik. Na vysokej škole už študoval starší brat Štefan, ktorý bol jej prvým inšpirátorom, čo sa týkalo výtvarného umenia. Obdivovala jeho kresby a krajinky maľované olejovými farbami. Ako dieťa bola málovravná, zato však vnímavá. V mysli sa jej vynáralo množstvo otázok na ktoré hľadala odpovede v každom smere, či už v knihách, alebo vo filmoch.

V Žiline sa prvýkrát stretla na besedách s vysokohorskými horolezcami, navštevovala festivalové filmy, aj v amfiteátri a všetko nové, čo ponúkalo mesto, pre jej vnútorný rast. Po skončení školy pracovala ako zubná technička v bojnickej nemocnici. Keď jej zistili chorobu z povolania, vyštudovanú špecializáciu opustila. Dostala miesto v kancelárii na príjme pacientov, kde pracovala až do odchodu do dôchodku.

Do Bojníc sa prisťahovala ako rodina Hoffmannova v roku 2000. Zúčastňovala sa mnohých literárnych podujatí, súťaží a stretnutí. Prvá zbierka básní jej vyšla, v spolupráci s Prievidžankou Vladkou Teslíkovou. Ďalšie zbierky jej vyšli samostatne: Čisté víno v roku 2005, Krehké rána v roku2007, Biele plátno v roku 2009, Dúšok v roku 2016. Dlhé roky bola členkou Literárneho klubu autorov pri Hornonitrianskej knižnici v Prievidzi pod vedením Ondreja Čiliaka, ďalej Umeleckého literárneho združenia Benedikt v Prievidzi a Literárneho združenia Poet. Prispieva do rôznych mesačníkov. Báseň Polnočný anjel bola zhudobnená izraelským hudobným skladateľom so spevom slovenskej interprétky. Jej básne a poviedky čítajú okrem Slovenska v Kanade - v časopise: Slovo z Britskej Kolumbie.

Bola poctená mnohými peknými oceneniami za recitáciu, literárnu a výtvarnú tvorbu. Jej kolega, priateľ, básnik Ondrej Čiliak sa vyjadril o zbierke Krehké rána " takto. " Hoffmannovej svet sa zmestí do jednej malej, krehkej dlane, a predsa je v ňom všetko dôležité. Sú v nej všetci, ktorí chcú počúvať, snívať a milovať. Každá jej báseň je malou spoveďou, ktorá otvára naše oči, aby sme videli viac, než len slová, riadky a verše. Aby sme ich mohli počúvať ako Božie slovo v každodennej nedeli." Páter Ján Hríb píše: " Atribúty krása, ľudskosť, nežnosť, dobrota, nádej sú prítomné v tvorbe Veroniky Hoffmannovej, ktorá ich objavuje viac ako ktokoľvek iný. Som jej a Bohu za to vďačný."

Veronika veľa rokov účinkuje na podujatiach Mestskej knižnice Bojnice. Naposledy sa konala pekná akcia pri príležitosti jej životného jubilea. Bolo povedané: " Jej básnické myšlienky a obraznosť nemajú rytmus tradičných básní. Charakterizuje ich duchovnosť, reflexia, lyrika. Sú plné otázok, naznačujúcich odpovedí, plné lásky a ľudskosti." Recitátorská kolegyňa Mgr. Kvetka Boráková o nej napísala: " Absencia zla v jej poézii a próze je balzamom na dušu človeka dnešnej doby. S Veronikou som na Ostrove pokoja. "

Veronika spoluorganizuje a moderuje koncerty v kostoloch v Porube a v Bojniciach. Jej šarm, premyslené a ňou vypovedané slová pri každom vystúpení vysoko zvyšujú hodnotu podujatia. Čo veta-to žiariaci diamant.

Veronika Hoffmanová je osobnosť Bojníc.

Napísala Anna Šovčíková a Katarína Gabrišová, Klub priateľov histórie Bojníc

Mária Streicherová rodená Špeťková – naša rodáčka.

Narodila sa v Bojniciach, v Sitnom potoku, v roku 1956.

Detstvo a mladosť prežila v Bojniciach a v Šútovciach, odkiaľ pochádza jej mama, preto sa k obom často vracia vo svojich básňach, blogoch, fotografiách a vo fejsbukovej skupine "Ne/zabudnuté slová, ktorú založila a vedie desiatym rokom. Spomína na svoje detstvo, rodičov i starých rodičov, príbuzných, na prechádzky bojnickým hájom za konvalinkami, na role na "Ploštinách," "Podskalnom," na cesty dolu "Lámanicou" či na Bohátku, na cesty ku kopaniciam v Hlbokom. Na fotografiách zachytáva svojím vnímavým okom zaujímavosti, okolo ktorých chodíme často bez povšimnutia.

Pracovala v Okresnom osvetovom stredisku (teraz Regionálne kultúrne centrum) v Prievidzi ako samostatný odborný referent - špecialista pre neprofesionálnu výtvarnú tvorbu a výchovu umením. Podieľala sa svojou prácou na mnohých výstavách a podujatiach organizovaných OOS v Prievidzi a KOS v Banskej Bystrici, vrátane prípravy prvých ročníkov Hornonitrianskych folklórnych slávností. Po presťahovaní sa na juhozápad Slovenska pracovala v oblasti Public relations a reklamy. Popri svojej práci sa venovala vlastnej tvorbe, umeleckým ručným a výtvarným prácam, ktorým sa venuje aj teraz, v dôchodkovom veku.

V blogoch spomína aj na svojich učiteľov, vrátane učiteľov slovenčiny zo základnej školy v Bojniciach a gymnázia v Prievidzi, ktorí v nej budovali krásny vzťah k slovu, k slovenčine, k literatúre, a tiež na učiteľov výtvarnej výchovy z bývalej ĽŠU v Prievidzi, kde chodila desať rokov.

Vydala zbierku básní "S vyše päťdesiatkou na krku" a e-knihu "Deň nik," súpis pocitov a dejov z pohľadu seniorky počas kovidovej izolácie doma, je aj autorkou fotky na jej obálke.

Básňami získala ocenenia na viacerých celoslovenských súťažiach pre autorov poézie.

Svoje fotografie vystavovala v Bratislave, v Hradci Králové a v Prahe, žiaľ, v Bojniciach sme ich ešte nevideli.

Spomínam si na príjemné popoludnie v Kúpeľnej kaviarničke, kde čítala svoje básne na podujatí pod názvom "Povedz iba slovo a ja ti poviem báseň".

Dnes žije v Pezinku a venuje sa svojej rodine, práci v JDS a svojim tvorivým i proprírodným záujmom.

Napísala A Rakúsová z Klubu priateľov histórie Bojníc po konzultácii s pani Streicherovou